Návrat do detstva, keď mi rodičia v 90. rokoch kupovali veľa komiksov, keďže ich však u nás vtedy vychádzalo na kilá, nedalo sa finančne zvládnuť kupovať všetky. Najviac si to odniesol asi práve Conan, ktorého som zbožňoval samozrejme aj vďaka filmom s Arnoldom Schwarzeneggerom, hoc jeho poňatie nemá s literárnym barbarom veľa spoločného. Musel vtedy každopádne ustúpiť osobnostiam, ktoré pre mňa znamenali predsa len viac (nazdar Záhadný Spider-Man). Keďže sa toho vinou ku mne dostala len jedna conanovská zošitovka, nezostávalo mi nič iné, než ticho závidieť spolužiakom, ktorým to rodičia kupovali a oni to nosili do školy. Až s odstupom desaťročí som načítal celú (18-dielnu) sériu od Semic-Slovart. Archivní kolekce Barbar Conan 1: Conan přichází neobsahuje síce inkriminované kusy od Semic-Slovartu, ale istým spôsobom je to to isté. Séria od Semic-Slovart totiž pozostávala prevažne z rokov 1976 – 1979, kedy ich kreslil John Buscema (s minimálnou pomocou Howarda Chayikina a Tonyho DeZunigu) a písal Roy Thomas. V omnibuse sa nachádzajú komiksy z rokov 1970 – 1971 a tiež ich písal Thomas, síce kresličom bol Barry Windsor-Smith, no vyzerajú akoby ich jedna mater mala. Takže áno, trvám si na tom: hrejivý, nostalgický návrat do detstva. Conan prekvapivo začínal v Marvele, ten si s bronzovým Cimerčanom ale nebol istý a tak pár mesiacov pred jeho debutom uviedol skúšobne na trh betaConana: krátky komiks s hrdinom menom Star the Slayer, ktorý je Conan, len sa inak volá a vyšiel v zošite Chamber of Darkness. Čitatelia zareagovali pozitívne a tak už nič nebránilo tomu, aby Conan mohutne, tak, ako to vie ostatne len on, vtrhol na trh. A zúri na ňom dodnes. V CC sa tieto retro veci rozhodli postupne skompletizovať, pričom na ničom nešetrili: tvrdá väzba, komiks na prvý pohľad budí rešpekt a pocit vyšperkovanej exkluzívnej edície, prebal, lacetka, 368 strán a okrem štrnástich komiksov (vrátane raritného Chamber of Darkness!) obsahuje more exkluzívnych bonusov. Chápem, že to niekomu bude pripadať zastarané, ale mňa okamžite zahalil hrejivý plášť nostalgie. Na každom kroku na spanilého Cimerčana striehne zlo. Černokňažníci, príšery, smrteľne nebezpečné kulty, kráľovstvá plné drsných tajomstiev, okrídlení démoni, cthulhuovské obludy zákerne číhajúce v obludnom podzemí, nemilosrdné beštie, lietajúce opachy, armády dobyvateľov a opulentné ríše, ale tiež umierajúce svetadiely. Vadilo mi azda len to, že na rozdiel od neskorších dielov tieto idú nečasto do hororu a odohrávajú sa skôr v mestách, než v džungliach. Sympatické je, že príbehy na seba voľne nadväzujú, hoc každý je (relatívne) uzavretý. Vidno, že postava sa ešte len hľadala (Conan v jednej chvíli „stuhne strachom“, to svet nevidel, možno ho však ospravedlňuje nízky vek) a poplatný dobe (ženy sú buď neschopné krásavice, alebo manipulatívne mrchy).

Na toto som sa tešil roky, ale nakoniec ma to sklamalo. Katastrofa to síce nebola, ale na 4* to fakt nemá. Zarazila ma už veta na prebale „v tomhle obsažném terminátorském souboru nepůjde jen o monstrum s tváří Arnolda Schwarzeneggera“. Čože? Veď tu žiadny Terminátor s podobou slávneho rakúskeho herca nebol! V rozpakoch ma nechávalo i to, že po šťavnatú nadávku a krvavé úmrtia sa nejde ďaleko, ale to, ako sa ilustrátori stoj čo stoj snažia vyhýbať inkriminovaným častiam nahých ľudských tiel, tak to bolo smiešne. Kniha obsahuje štyri komiksy. Ich hlavný problém tkvie v scenároch, ktoré sú priemerné (postavy nemajú šancu prirásť k srdcu + nezaujímavé dialógy) a v kresbe, ktorá je štandardne deväťdesiatovo veľkolepo-prázdna resp. povrchno-pekná. Príbeh Jedna rána je po výtvarnej stránke úžasný experiment. Prvých pár strán. Potom už je to len ohavné. Ale niekomu to možno bude pripadať úchvatné, neviem. Zvláštne je, že od Matta Wagnera, ktorý to nakreslil, som čítal aj Triumvirát a v ňom kresba vyzerala diametrálne odlišne. Zápletka scenáristu Jamesa Robinsona (Amazing Spider-Man: Rodinný podnik) je v Jedné ráně geniálna, hoc menej prekvapivá, než by sa mohlo zdať (s motívom viacerých Sarah Connororých predsa pracoval už film Terminátor 1). Žiaľ, výtvarné prevedenie to sťahuje ku dnu. Presne tento typ tiesnivej, hororovej kresby sa pritom k drsným Terminátorom hodí, ale proste toto bolo na môj vkus naozaj už až priveľmi svojské. Jedna rána je v poradí druhý príbeh. Na rozdiel od prvého, tretieho a štvrtého (ktoré na seba dejovo nadväzujú), sa dej Jedné rány odohráva súbežne s dejom filmu Terminátor 1. Prvý, tretí a štvrtý sú na striedačku nakreslené Vinceom Giarranom (Lobo: Incident na pánských záchodcích a další příběhy), Paulom Gulacym (Legenda o Batmanovi: Oběť) a Chrisom Warnerom (Predátor Omnibus 1 - 2), napriek tomu paradoxne vyzerajú ako od jedného ilustrátora. Najviac sa mi pozdával prvý o komande z budúcnosti, kde máme dočinenia s prevrátenou terminátorovskou zápletkou (zlí roboti chránia zlého človeka pred zlikvidovaním zo strany dobrých ľudí), ale to je asi jediné osvieženie (+ ešte to, že tentokrát je hlavnou záchrankyňou žena). Terminátor Omnibus 1 vyšiel v pevnej väzbe s prebalom a lacetkou. Papier je kvalitný a príjemný na dotyk, farby dynamické a možno živšie, než samotná kresba, poteší na informácie bohatý text na prebale a štedrý počet strán 352. Váha jedno kilo. V rozpore s touto veľkoleposťou je nula bonusov, ale pravdupovediac na konci som si uvedomil, že k čomusi tak scenáristicky a vlastne aj vizuálne priemernému ani žiadne nepotrebujem. V prvých dvoch filmoch bola prítomná hrôza a šok ľudí, ktorí sa ocitli zoči-voči čomusi monštruóznemu, beštiálnemu a chladne nemilosrdnému. Čomusi, čo zničilo ich istoty a nemalo problém vytvoriť vojnovú zónu uprostred veľkomesta plného civilov a policajtov, teda na mieste, kde by sa človek mal cítiť bezpečne. Tu nič také nebolo, bola to len akčná hopsanda. Aby som ale tvorcom len nekrivdil: do univerza zakomponovali viacero sviežich nápadov, ktoré od nich neskôr odkukali filmári (Salvation, Temný osud) a tvárili sa, že o ničom nevedia (žena Terminátorka, napoly človek napoly robot). Motív Terminátorov a ľudí odohrávajúci sa mimo hlavnej (filmovej) línie je geniálny, ale nie takto poňatý.

Vracia sa žena s telom pornohviezdy, sexapetítom nadržaného mladého králika, slovníkom cestára, ktorý sa práve dozvedel, že mu za minulý mesiac nedali príplatky za prácu počas štátneho sviatku, expertka na tangonohavičky a extrémna nudistka a otužilka, oproti ktorej sú ostatní otužilci a nudisti pocukrované bábovky. Druuna je miláčik, ale treba objektívne a s pietou dodať, že nezjedla všetku múdrosť vesmíru. Mne sa ale v prvých dvoch dieloch práveže paradoxne páčil divný mix humusáckeho votreleckého sci-fi hororu, povedzme že ehm jednoduchšej hlavnej hrdinky a filozofickej post-apokalyptickej sci-fi. Áno, občas ma more dialógov nudilo, ale ako celok to boli úchvatné hardcore jazdy, kde ste nevedeli, či máte byť vzrušení alebo ísť vracať. Trojka je najslabší diel. Oceánov dialógov zostal, žiaľ nezostalo porno. Keďže jednotka bola odvážna a dvojka ešte viac, logicky som čakal, že v súlade s nepísanými pravidlami pokračovaní (t.j. „všetkého viac“) ich trojka prekoná. Ale šteklivo poburujúcich momentov obsahuje tak málo, až premýšľam, či sa mi do rúk (ehm) nedostala cenzurovaná verzia. Chémia medzi Druunou a prckom vtipná, ale pachuť z minima sexakcie potlačiť nedokáže. Samotný príbeh ma nudil, Druuna ide odnikiaľ nikam a ide jej o neviem čo. Ak sa ja dostane do nebezpečenstva, to má tentokrát slabšiu príchuť: viete, že to Druuna prežije alebo ju nebezpečie de facto ani neohrozuje na živote, iba si s ňou chce užiť a potom ju prepustiť, aby pokračovala vo svojej ceste odnikiaľ nikam. Pri druhom prečítaní som trochu začal mať pocit, že viem, o čo ide, ale naozaj len trochu. Tentoraz, keďže sex sa koná v minimálnom množstve, zostal priestor naozaj už len pre dialógy. Oceán, oceán, oceán dialógov. A monológov. Pri relatívnej absencii erotiky, ktorá doteraz nalejme si čistého vína mala tendenciu odvádzať našu pozornosť neželaným (?) smerom, do tretice o to viac vynikne, že Serpieri sa veľmi snažil napísať niečo omračujúce, ale nemá ťah na bránku. Možno si uvedomil, že to s textom preháňa a tak je posledný príbeh nemý. Okrem minima sexu je v Druune 3 tentokrát i oveľa menej psychedelických slizovitých príšer, hoc niečo by sa samozrejme našlo (vodní obyvatelia sú fakt krásavci). Pobavilo ma Druunino úprimné prekvapenie prameniace z informácie, že je MOŽNO tehotná po tom, čo v prvých dvoch dieloch natvrdo pretiahla všetkých samcov v kozme. Serpieri v trojke v mojich očiach vyhráva ako ilustrátor nad scenáristom. Niektoré post-apokalyptické zábery sú intenzívne a krásne (knižnica). Ale scenár priemer a za absenciu šteklivejších okamihov jednoznačne palec dole. Toto je predsa Druuna!

„Každej má svoje vlastní šílenství.“ Sám zo seba som trochu prekvapený, že dávam plný počet, ale ono je to v rámci svojho žánru v podstate fakt dokonalé, takže si ich to zaslúži. Páčilo sa mi, že to má len dve hlavné postavy. Iní autori si myslia, že kvantita je viac ako kvalita a svoje príbehy zahustia desiatkami hrdinov, záporákov a antagonistov, v ktorých sa čitateľ stratí po prvých stranách (a do konca sa nenájde). Nie tak v Chlade. V ňom sa nachádzajú len dve hlavné kladné postavy a obe sú super a sympatické, čo nie je samozrejmosť. Akonáhle začne tempo mierne stagnovať, vyšle (zjavne totálne šialený) scenárista Paul Tobin na scénu dve ultimátne záporné: jokerovského Čiperu Jacka a nenapodobiteľného Obrtlíka. S pomocou fenomenálneho argentínskeho výtvarníka Juana Ferreyra (Temné noci - Metal) sa Tobinovi podarilo stvoriť čertovsky originálny Hladný svet. Vyzerá ako Silent Hill + Počiatok od Nolana + svety Dr. Strangea, avšak s dodatkom, že sa v ňom dejú veci, na ktoré rezignoval aj renomovaný Stephen Strange. Áno, niektoré zábery sú povedzme obyčajnejšie, ale Juan to okamžite vynahradí opulentnými scenériami, ktoré sú také úchvatné, že ak by som nesedel, určite by som padol. Jedna dvojstrana je extra unikátna: pozostáva z veľkolepých obrazov, z nich niektoré „ležia“, iné „stoja“ a ďalšie sú pre zmenu postavené na hlavu. Myslel som, že už som videl všetko, ale prstových psov alebo šialenstvo zhmotnené do cukríkov ešte nie. Z Chladu ucítite príjemne mrazivý závan Stephena Kinga, Joea Hilla, Carpenterovej Veci a Clivea Barkera. Nie je to však žiadne lacné (tobôž neschopné) napodobňovanie, vykrádanie, ani citovanie, dvojnásobne nie kopírovanie. Naopak, Chlad stojí suverénne na svojich vlastných nohách a tie končatiny sa ani na sekundu nezatrasú. Pôvodne som chcel povedať, že neverím, že tento človek písal detské komiksy Angry Birds alebo Spider-Man: Velká moc, velká zodpovědnost, ale ono práveže práve takýto autori napíšu pecku á la Chlad a všetci sa čudujú, kde sa to v nich vzalo, ja ale veľmi dobre viem, kde. Chlad nie je samozrejme úplne dokonalý. Jemne ma zaskočilo, že po tom všetkom, čo sa stalo, sa hlavné problémy vyriešia tak jednoducho (hoc treba dodať, že záver ukazuje, že možno nie). Ale to sú ozaj detaily. Monštruózny je nielen scenár (a pochopiteľne kresba s farbami), ale tiež samotný omnibus. S rozmermi 220x325 mm, počtom strán 416 a s váhou dve a pol kila (!) je to jeden z najurastenejších komiksov na našom trhu. K tomu masívne bonusy a hravý, zábavný a „živý“ preklad. Ono je to vlastne príbeh o láske, však? Proste delikátna pochúťka. Mľask.

„Je to ostrov plný zvířat, ale myslíte snad, že tam venku je to lepší?“ Značne kontroverzný komiks. Dokonca do takej miery, že som nad jeho hodnotením musel premýšľať niekoľko týždňov. Začnem tým lepším. Comics Centrum sa s tým (zase raz) vyhralo, zahralo a pohralo. Veľké rozmery, kvalitný papier, tvrdá väzba, samozrejme lacetka a nápaditá, pazúrmi roztrhaná (!) tiráž. Toto je vec, ktorú musíte mať. Kresba čilského ilustrátora Gabriela Rodrígueza (samozrejme Zámek a klíč) úchvatná. Komiks má zaujímavú, v tomto médiu vo všeobecnosti nečasto používanú štruktúru dvojstrán. Príbeh je sci-fi klasika. Wells predbehol svoju dobu. V dnešných časoch vedeckých experimentov, pohybujúcich sa vari až na hranici etiky, je jeho slávny príbeh oveľa aktuálnejší, než v dobe svojho vzniku. Takto koncipovaný príbeh ponúka dokonalé hororové ingrediencie (ostrov, džungľa, nechutné experimenty), ale prvoplánový horor je to len v niektorých konkrétnych scénach. Scenárista Ted Adams (u nás týmto debutujúci) si pravdupovediac nedal veľa roboty. Ponúkol pohodlnú adaptáciu a neexperimentuje, čo je možno zle a možno dobre, ťažko povedať. Príbeh v jeho podaní pôsobí skratkovito a uponáhľane. X rokov sa na ostrove zjavne neodohral žiadny konflikt (nič tomu nenapovedá a nikto o žiadnom nehovorí), ale po príchode hrdinky naberú udalosti katastrofálny spád, avšak bez toho, aby ona k tomu explicitne prispela. Predsa len ale napokon Adams podnikol dve zmeny: z hlavého hrdinu spravil ženu a koniec je presným opakom toho literárneho. To druhé sa mi páčilo, dávalo to logiku, často to tak v živote chodí, že to, pred čím utekáme, sa napokon stane naším osudom. To prvé mi naopak zmysel nedávalo. Mnohí čitatelia (a tvorcovia) tvrdia, že vďaka zmene pohlavia dostal príbeh inú perspektívu, ale mimo toho, že Montgomery robí hrdinke vzťahovo-sexuálne návrhy, z toho pre dej nič nevyplýva. Nanešťastie, CC sa rozhodlo pre v mojich očiach kontroverzný, v podstate až nepochopiteľný krok. Dielo má 12O strán, ale samotný komiks sa nachádza len na 50 stranách (!) a zvyšok tvoria bonusy (!!). To by až tak nevadilo (hoci...). Problém vidím v tom, že ich podstatná časť je tvorená, a teraz sa držte, ZNOVA celým (!!!) komiksom, akurát bez farieb a bublín, proste len kresba. Okrem tohto je tu niekoľkostranový rozhovor s tvorcami (škoda, že detailnejšie nerozobrali film s Brandom), ale to v mojich očiach nedokáže napraviť istú formu rozčarovania. Možno ak by bolo na obale explicitne uvedené, že kniha obsahuje krátky komiks a zvyšok tvoria bonusy (navyše „takéto“), vzal by som to na milosť. Lež, nič také sa nestalo. Za kresbu a farby 4*, za scenár 3* a za bonusy 2*.

Ťažko povedať. Istým spôsobom kontroverzné, hlavne v dobe uvedenia na slovenský a český trh, teda v r. 1997. V tom období aj u nás vrcholil celosvetový boom o tento výnimočný, kultový seriál a tak si niekto potreboval (pomerne logicky) prihriať polievočku a začal vydávať komiks Akty X. Behom jediného roka stihol vydať päť dielov a nasledoval nekompromisný koniec. Jednotka sa mi vtedy dostala do rúk a pamätám si pomerne živo, ako ma sklamala. Bol som obrovský fanúšik seriálu, ale toto mi pripadalo proste nudné, mdlé, nezáživné a, to asi najmä (mal som ostatne šestnásť...) málo zábavné. S odstupom desaťročí práveže naopak oceňujem, že scenáre neboli podlízavé, že tvorcovia siahli po vážnej tónine, pochmúrnych výtvarných víziách a príjemne pomalom tempe, z ktorého sa odvíja sympaticky tiesnivá atmosféra. Ale faktom je, že i v r. 2022 je to naozaj trochu nudné.

„Ta tragédie nebyla vlastně nijak výjimečná, ale pořád to byla tragédie.“ Brubaker. Phillips. Lark. Čo dodať. Miesto činu je nielen názov galérie, ktorú vedie hrdinov strýko, ale je to tiež strýkova špecializácia: už X desaťročí sa pohybuje po krvavých miestach činu a zachytáva ich na fotografie svojou špecifickou optikou, čím je široko-ďaleko preslávený. No a miesto činu je samozrejme miesto, kde sa stal zločin, v našom prípade vražda a keďže je to dielo Eda Brubakera (Fatale, Criminal), môžete si byť istí tým, že pri jednej to neskončí. Je pozoruhodné, že hoci je komiks Místo činu jedným z Brubakerových prvých diel (vtedy mal kúsok nad sladkých a nevinných tridsať), už vtedy to bol vyzretý muž chápajúci podstatu zla, ľudskej psychiky a to nielen psychicky zločinca a detektíva, ale tiež obete. To z Místa činu robí fakt skvelú detektívku s jednoduchým, ale možno práve o to údernejším (v zmysle reálnejším) záverom. Bonusov sú desiatky strán (úvodné slovo tvorcu Alias Blendisa alebo Brubakerovo spomínanie na svoje začiatky). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-misto-cinu-komiks

„Nejspíš spadnul. To se mu stává, když nasadí ostřejší tempo.“ Joe, William, Jack a Avarell Daltonovci nie sú nikto iní/menší, než bratranci (prekvapivo) bratov Daltonovcov, ktorí sa v sérii objavili na začiatku, žiaľ nemali to šťastie prežiť ju. Tvorcovia série neskoro pochopili ich potenciál, napokon sa im dané postavy ale predsa len podarilo vrátiť späť do hry a to spôsobom, ktorý je taký jednoduchý, až je geniálny: na scénu priviedli proste ich rodinných príbuzných, ktorí vyzerajú rovnako, len sa inak volajú! Na začiatku zošitu sú strašne nešikovní, čo je veľmi vtipné a následne podstúpia výcvik a stanú sa rovnocennými (!) súpermi pre muža, ktorý strieľa rýchlejšie, ako jeho tieň a to je taktiež veľmi vtipné. Do toho slovné hračky a pôvabné vizuálne vtipy, nejeden raz na hranici povšimnutia. Určite z toho dôvodu odporúčam čítať minimálne dvakrát. Skvelý (hravý) český preklad. Fakt ma to baví a podotýkam, že zo mňa nehovorí nostalgia, keďže v r. 1958, kedy tento komiks vznikol, som nielenže nebol na svete, ale zostávalo ešte pekných zopár desaťročí do môjho narodenia. Ani mnohé súčasné komiksy nefungujú tak dobre, ako tento pamätník. Som rád, že sa CREW do série pustila, ale mrzí ma, že sa v každom zošite neobjaví aspoň krátky informačný text o zákulisí toho-ktorého príbehu. Lucky Luke je nepochybne totálna legenda európskeho komiksu, ale nalejme si čistého vína, občas vie svojou miernou arogantnosťou (prameniacou z jeho talentu riešiť problémy a strieľať skôr, než súperi) mierne štvať. Musím sa priznať, že som si naopak okamžite obľúbil Daltonovcov. Istým spôsobom sú v tomto dobrodružstve sympatickejší, než ústredný hrdina. Všetko si musia vydobyť, tvrdo na sebe makajú a viditeľne sa zlepšujú. Ich problém je „len“ v tom, že tieto svoje ušľachtilé vlastnosti následne zneužívajú na páchanie zla. A vtedy na scénu prichádza Lucky ako správňak nad správňákov. No možno kdesi v kútiku duše budete tušiť, že tu niečo nie je správne, že pravými hrdinami sú oni štyria, aj keď nahlas sa to budete hanbiť skonštatovať. V druhej polovici zošitu získal rovnocenných súperov, z ktorých mu nie je všetko jedno, čo je príjemné osvieženie.

Ak by som to chcel odľahčiť, tak napíšem, že Rahan je síce strašne nemtavý (neustále mu padá nôž), napriek tomu je to absolútna frankofónna klasika a legenda európskeho dobrodružného komiksu. Na trh prvý raz zavítal koncom 60. rokov 20. storočia, kedy sa to len tak hemžilo podobnými svalovcami. Počiatkom 70. rokov sa zjavili na scéne nielen marvelácki svalovci Conan a Killraven, ale tiež Kubertov Tarzan a osobne nemám problém radiť sem Kruana pána Tomana. Rahan zažil vo svojej domovskej vlasti premiéru v časopise Pif Gadget (pôvodne Vaillant, ale bol premenovaný práve na Pifa) a napriek komunizmu sa prekvapivo dostal v 70. rokoch aj k nám; zopár príbehov mu vyšlo v časopise Sedmička pionýrů. Poriadny boom však zaznamenal až v 90. rokoch, keď jeho praveké akcie vychádzali na pokračovanie v obľúbenom magazíne Pif, ktorý v tom období vychádzal v slovenskej, aj českej mutácii. Jeho súčasťou boli tiež prílohy, vrátane Rahanovho náhrdelníka a dokonca noža (hoc tentokrát nie slonovinového, ale gumového, no garantujem vám, že ani tým by ste nechceli dostať do oka). Samozrejme by to neboli statoční Slováci, aby Rahana v 90. rokoch neopajcovali a neprišli s komiksom o Conanovom synovi (!) Hoganovi (!!), ktorý vychádzal v časopise Comics Flex. V r. 2022 sa Josef Vybíral odhodlal ku chvályhodnému kroku: postupne skompletizovať celú sériu. Dúfam, že mu to vyjde, mohla by to byť fakt krásna zbierka. V prvom zväzku sa objavujú historicky prvé tri čísla slávneho dua Lécureux/Chéret: Tajemství slunce, Bláznivá tlupa a Past na ryby. Medzi prvé dva dodatočne pribudol krátky jednostranový dejový mostík spájajúci prvé s druhým Rahanovým dobrodružstvom; toto tam pôvodne nebolo, do univerza to bolo umelo pridané spätne práve z dôvodu lepšej nadväznosti. Rahan u nás po r. 2000 vyšiel v r. 2003 v temer 200-stranovom zväzku obsahujúcom 8 čísel a následne v r. 2012 vyšli tri samostatné zošitovky, Rahan a Sluneční doupě, Rahan a Rozpolcená hora a Rahan a jeho synové (dnes všetko nekompromisne vypredané). Prečo to spomínam? Lebo je to zvláštne, ale keď som tieto zošitovky pred rokmi čítal, až tak ma Rahan nenadchol, ale asi naozaj záleží aj od formy, pretože akonáhle synovi zaviatych časov Josef Vybíral doprial tvrdú väzbu, kriedový papier a textové bonusy, užil som si to bez toho, aby ma rušil prehnane džentlmenský svet, ktorý Rahan obýva a logické chaosy (Rahan dlhodobo používa nôž a nikdy mu nenapadlo ho hodiť?). Dokonca mi neprekážal ani úsmevný výchovno-morálny aspekt, takže sa tu odsudzuje alkoholizmus (ožratí praľudia, to chcete vidieť), nechuť učiť sa nové veci a vinou toho zotrvávať v starých a pohodlných, ale k postupnej degenerácii vedúcich šľapajach. Úsmevne (ale rozkošným spôsobom) pôsobí tiež to, ako hrdina neustále čosi objavuje: tu sa naučí plávať, tamto potápať, inokedy zas chytať ryby. Takýmto tempom by o 20 rokov objavil lietadlo.

„17 let jsem čekala, až mně budeš potřebovat. Jako když sakura čeká na jaro.“ Ach bože. Ach bože. Ach bože. Toto vám roztrhne srdce. Tvorcovia si vás okamžite zaháčkujú silným príbehom a sympatickými postavami v čele s rozkošnou a statočnou, žiaľ predčasne múdrou Sakurou. Nechcete to čítať, lebo viete, ako to dopadne. Napriek tomu je to celé trochu inak, než budete čakať. Niekedy môže ale mať happyend rôzne podoby, čo poviete? Vravel som si, že koniec je jedným slovom strašný, ale zároveň vo mne čoraz viac ožívalo presvedčenie, že nie je strašný, že je prekrásny. A každým ďalším dňom vo mne toto sprvoti pochybné presvedčenie viac a viac rástlo, stupňovalo sa. Dnes som si istý, že áno, je to nádherný záver, lebo niekedy to takto v živote proste chodí. Aby som aj skritizoval, občas tempo stagnuje, viď. scény z hotela, žiarlivým rovesníkom alebo s drsnou spolužiačkou, ale ako sa ukáže na konci, všetko malo svoj zmysel, takže vlastne naozaj niet čo kritizovať. Jedna z najsilnejších vecí, aké som v živote čítal a to čítam od konca 80. rokov. Toto je proste perla, škoda o tom čokoľvek písať, okamžite kupujte, už včera bolo neskoro. „Chci sníst tvoji slinivku.“

Relatívne náročný komiks, ale pravdupovediac čakal som ho ešte „ťažší“. Užil som si zvláštnu jazdu na zvláštnom koni. Som nadšený, že sa český komiksový trh dostal na úroveň, že bez problémov zvláda takéto kusy, teda kusy, ktoré by ešte pár rokov dozadu boli označené za nepredajné a teda „nevydateľné“. Comics Centrum je odvážne vydavateľstvo, ale toto je odvážne aj na nich. Scenár Jeffa Lovenessa je skvelý, originálny, živý a nepredvídateľný. Je to niečo iné (po príbehovej stránke), než sme bežne zvyknutí. Výborné sú i farby Patricia Delpechea a samozrejme vskutku úchvatná, nezameniteľná kresba jedinečného Lisandra Estherrea (pre všetkých troch pánov ide v našich končinách o debut). Tento komiks je skôr o pocitoch, než o zápletke. Ponúka vskutku širokú paletu podmanivých emócií a námetov na myšlienky. Bonusy sa rozprestierajú na cca desiatich stranách a sú pomerne chudobné (galéria obálok, medailóniky autorov), ale lepšie ako nič a k tomu tvrdá väzba, prebal, skvelý papier a fajnová (fialová!) lacetka.

Reč Tonyho Sandovala je uhrančivá (Vodní had) a hoc mi nie vždy sadne stopercentne (Doomboy), nakoniec musím dať 4*, pretože je to naozaj špecifické, iné, proste unikátne. A dám ich aj teraz. Jeho práca má srdce, aj keď tej reči sem-tam nerozumiem a strácam sa v nej. Ale je to krásne strácanie. Nalejme si čistého vína: mnohých z nás pri čítaní jeho starších komiksov napadlo, že by Sandovalove unikátnym vzhľadom vybavené postavičky radi videli v porne. Nuž, sen sa splnil. Naštudujte si niektorí základné slová, erotika je erotika a porno je porno a toto fakt erotika nie je. Výsledok napokon nie je až taký poburujúci, ako by sa mohlo zdať v zmysle, že napr. ja osobne (a mám pocit, že nie som sám) som čakal v podstate nonstop porno a ono tu nejaké porno samozrejme je, ale komiks vážne nie je len o nahých telách a o tom, čo spolu stvárajú, keď sa nikto nepozerá. Opäť sa tak dostávame k tomu, že Tony tvorí originálne veci a je úžasné, že ich vydáva Comics Centrum, pretože do tohto by veru len tak hocijaké vydavateľstvo určite nešlo. Explicitné a pritom poetické a istým spôsobom krásne, nežné, jemné a úprimné, čo asi znie ako divoká a nereálna kombinácia, lež je to tak, funguje to, drží to pokope. Páči sa mi atmosféra, ktorá sa stáva Tonyho podpisom: atmosféra horúceho leta, kedy unudení puberťáci bez zmyslu života (a nejeden raz sa nachádzajúci na okraji spoločnosti, či už vinou chudoby alebo rodičov, ktorí sú alebo rozvedení, alebo sú im ich potomkovia v podstate ukradnutí, čo je smutné) zažívajú na tichej mestskej periférii (alebo rovno na vyľudnenom vidieku) bizarné príhody a všade naokolo sa povaľuje neznesiteľne dusné, sparné ovzdušie, vzduch sa lenivo vlní a nikomu sa nič nechce. Napriek tomu sa dejú veci, ktoré navždy ovplyvnia životy daných postáv. Ani po druhom prečítaní som niektoré momenty nepochopil (napr. to s otcom), ale tak nejak mi to nevadilo, bavilo ma nechať sa voľne unášať, ako list vo vetre. Skvelý je aj „zvyšok“ tvrdá väzba s lacetkou, krásne veľké rozmery a bonusy (úvodné slovo vydavateľky, galéria atď.).

Mne skrátka Hellboy univerzum sedí, takže som si po Abe Sapienovi užil aj komiks so šialeným názvom Sledgehammer 44. Už to dokazuje, že univerzum je natoľko atraktívne, sebestačné a obľúbené, že fanúšikovia si kúpia nový diel aj keby sa volal Zemiaková kaša 58:23. Dej Sledgehammera 44 je zasadený do obdobia zúriacej druhej svetovej. Zápletka tomu plne odpovedá. Takže sa dočkáte obľúbených ingrediencií Mikea Mignoly ako šialení náckovia, Hitlerova posadnutosť okultizmom, démonizovanie vojnovej histórie ľudstva, pokusy, roboty, špióni a príšery. Zasadeniu do vojnových zákopov odpovedajú tlmené farby dvorného Mignolaovho Davea Stewarta (Baltimore). Výborná je i kresba ako Laurencea Campbella (Temná věž – Pistolník 4), tak Jasona LaToura (Skalpy 8). Súboj na nočných nebesiach je čosi neskutočné. „Želvička“ si ma skrátka získala a nevadilo by mi, ak by som sa s ňou ešte raz stretol, skôr naopak. Na prvé prečítanie je to možno chaotické a menej zrozumiteľné, ale pri repríze už fajnovo prehľadné a vlastne veľmi jednoduché a priamočiare (česť výnimkám). Kniha obsahuje dve kapitoly Sledgehammera 44 a tri diely Blitzkriega, pričom to prvé je v podstate origin a Blitzkriger sequel. Prebal je na informácie skromný, ako keby CC nevedelo uchopiť anotáciu. Určite by bolo fajn lepšie opísať, ako komiks zapadá do Hellboyovho univerza. U Abea Sapiena je vám jasné, že je to spin-off, ale tu je situácia predsa len komplikovanejšia. Plus obálka súťaží o prvé miesto v súťaži o obálku najmenej lákajúcu čitateľov ku kúpe. V rozpakoch ma nechala tiež úvodná tiráž, kde sú uvedení autori námetu, ale už nie scenára. Inak je to našťastie skvelá, parádna jazda, ktorú som si užil. Bonusy pozostávajú zo skicára s poznámkami redaktora Scotta Allieho rozprestierajúce sa na temer dvoch desiatkach stranách. Samozrejmosťou je prebal a lacetka. Oproti Hellboyovi a spol. je to menej paranormálno-hororové a kvázi realistickejšie, hoc je pravdou, že toto slovo by som u Mikea používal obozretne.

„A nikdy nekladl pitomé otázky.“ Drsné, priamočiare, explozívne. Do Vietnamu koncom 60. rokov prilieta Frank Castle a všetci okamžite pochopia, že urastený mĺkvy pán nie je anonymné mäso do mlynčeka. Tradične skvele napísané Grantom Ennisom, ktorý sa nebojí jemne kritizovať a pichať palicou do stromového hniezda divokých lesných včiel a rozhodne sa nebojí ani násilia, aj keď napokon ho nie je zas až tak veľa, ako by ste možno čakali (dvojnásobne po tom, čo Ennis predviedol v komikse Bitevní pole). Punisher je výborná postava, prequel odohrávajúci sa počas vietnamskej vojny ho ukázal v predsa len jemne inej tónine, než na akú sme zvyknutí a svoje robí aj zaujímavé scenáristovo úvodné 2-stranové slovo venujúce sa vojne, obetiam a preživším. Výborná je samozrejme kresba atmosférického Chorváta Gorana Parlova (NHM: Black Widow) a farby drsnej Írky Jordie Bellaireovej (Batman: Dvojník). Punisher sa v ČR dočkal už temer troch desiatok kníh a treba veriť, že krvavá krasojazda bude pokračovať. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-punisher-ceta-komiks

Keď mi z Black Friday 2022 prišiel od CC viac ako 5-kilový (!) balík a vytiahol som z neho cca 10 komiksov, neodolal som a nielenže som sa okamžite pustil práve do BRZRKR (nechcel som si predstaviť, čo by so mnou urobil John Wick, ak by som ho neuprednostnil), ale (a to je oveľa dôležitejšie) zhltol som ho ako malinu. Zabralo to v podstate len pár desiatok minút. Jasné, nie je to práve najnáročnejší príbeh, ale máte plno komiksov, ktoré ponúkajú podobne nenáročný príbeh a pritom čítať ich je peklo. Proste stvoriť jednoduchú vec je v skutočnosti veľmi ťažké a nie každý to dokáže. Páni to ale dokázali. Je to zábavne nakombinované (John Wick + Highlander + Conan + Hellboy). Pre Keanu Reevesa sa jednalo o srdcový projekt, okrem námetu je i (spolu)autorom scenára a ústredný antagonista (starý 80 000 rokov!!!) pochopiteľne vyzerá ako slávny Neo z Matrixov. So scenárom mu pomáhal Matt Kindt (Americká liga spravedlnosti 1 + 2). Keanu si na zhmotnenie svojho (komiksového) sna len ťažko mohol vybrať vhodnejšiu osobu, než drsňáka nad drsňákov Rona Garneyho, ktorého ostrú prácu sme u nás mohli obdivovať v Conan – Příběhy psané krví 1: Poklad kešatský alebo v Mužoch hněvu od kultového Južana Jasona Aarona. BRZRKR je jednoduchá, nenáročná, ale chytľavá pecková jednohubka. Za mňa absolútna spokojnosť. Vyzdvihnúť musím nielen skvelú žánrovú pestrosť a parádnu kresbu, ale tiež farby u nás doteraz nevydávaného Billa Crabtrreeho. Zaskočilo ma, aký brutálny komiks je. Niekto možno povie, že to paradoxne má ubíjajúce, monotónne tempo práve vinou toho, že hlavná postava každému druhému utrhne ruku a tou ho rozmláti na kašu (!), ale na mňa to fungovalo. Fakt nechápem, prečo sa jeden z najmilších, najpokornejších a „najľudskejších“ hercov Hollywoodu neustále primotáva k drastickým bitúnkom, ako je tento komiks alebo spomínaná filmová séria Wick. Každý, kto rodáka z Libanonu pozná, sa tomu úprimne čuduje, ale nech už je dôvod akýkoľvek, BRZRKR je skvelá jazda. Nezostáva nič iné, lež sa tešiť na pokračovanie. Ktoré bude predpokladám dejovo predsa len už komplikovanejšie (snáď v dobrom, nejednému sequelu v dejinách komiksu, literatúry a kinematografie zlomilo väz práve komplikovanie univerza). Výrazná obálka, prebal, tvrdá väzba, lacetka, medailóniky autorov + viac ako 20 strán bonusov pozostávajúcich z propagačných kresieb a obálok, čo je dosť pohodlný spôsob riešenia bonusového materiálu, ale zas jednotlivé kresby sú krásne a (anti?)hrdina na nich už fakt vyzerá presne ako Keanu Reeves, takže aspoň je sranda.

Mne to zahralo na strunu a to tak, že poriadne. Chápem, že (a prečo) mnohým tvorba Richarda Corbena nesedí. Občas tak úplne nesedí ani mne. Ale nadšenie a pozitívne pocity zakaždým prevládnu. Tvorba tohto pána ma hlboko zasiahla (nechcem povedať traumatizovala) už ako dieťa, keď sa ku mne dostal šokujúci poľský KOMIKS a zo stránok na bezbranné malé dieťa vyskočili nezabudnuteľné Richardove explicitné obrazy zo Sveta mutantov. Odvtedy sa zakaždým poteším každému novému balíčku s komiksami, z ktorého si vytiahnem práve dielo tohto výnimočné komiksového tvorcu. Tentoraz došla rada na Ragemoor a som príjemne prekvapený. Neviem prečo, ale čakal som zbierku na spôsob Duchové mrtvých. Tí bol super, ale predsa len mi o štipku viac sedel Bůh krys. Teda kniha pozostávajúca z celistvého príbehu. Taký je i Ragemoor. Ponúka úchvatnú, typicky corbenovskú kresbu a poburujúci, kontroverzný, na správnych miestach nechutný scenár Jana Strnada (Nezastavitelný Juggernaut), ktorý má české korene, ale on sám sa už na rozdiel od svojich predkov narodil v USA (napriek tomu mu rodičia dali typický české meno, nie jeho americkú podobu). Ťažko zabudnuteľné, nezmieriteľné dielo. Vyzerá ako niečo od Lovecrafta a Poea, až som bol prekvapený, že som ich nenašiel uvedených v tiráži. Chýbali mi medailóniky autorov, zákulisné textové info o vzniku tohto konkrétneho diela a keďže som od CC zvyknutý na prebaly, chýbal mi i prebal. Z bonusov je tu len 3-stranový skicár, ale lepšie ako nič. Rád by som to videl tiež vo farbe (a nestavil by som sa, že sa dodatočnej kolorizácie časom nedočkáme), ale už takto čierno-biele je to úchvatná hororová žranica.

Špinil by som si pred vlastným prahom, ak by som päťke dal menej, ako 4*, pretože presne absenciu toho, čo ona obsahuje, som vyčítal prvým štyrom zošitom a preto som im udelil „len“ 3*. Síce boli fajn, ale chýbala im riadna dávka temnoty, ktorá sa k Prašine hodila, lebo temnota sa hodí k Foglarovi a nalejme si čistého vína, Prašina je jeho pokračovateľom. Do päťky sa však hororová tiesnivosť (konečne, bolo načase) prebojovala a hneď to pridalo na krásne ponurej atmosfére. Navyše sa podstatná časť deja odohráva v pochmúrnom podzemí, kde sa genius loci tvorí takpovediac samo resp. nie samo, ale vďaka perfektnej kresbe (a tienistým farbám) Karla Osohu. A ak sa aj nejakým zázrakom drobná časť deja odohráva nad zemou, tak sa zmráka, prší hustý dážď a jesenno-zimné stromy sú ponuro zbavené lístia, takže opäť temná atmosféra. Akože hej, je pravda, že už len dve časti a bude koniec a v tomto momente sa už dá azda povedať, že séria nedisponuje práve najnáročnejšími scenármi v dejinách českého komiksu, ale inak som spokojný (poteší aj ten detail, že od začiatku sme vhodení doprostred akcie a až postupne sa dozvieme, čo tomu predchádzalo). Aj keď nie nadšený.

Štvrtá hviezda je skôr za zásluhy a za to, že sa aj konkrétne táto časť tvorby legendárneho Marka Čermáka naveky zapísala do análov českej komiksovej školy. Inak sú scenáre síce príjemne komorné a v dobrom obyčajné (konečne žiadni zlí motorkári ani zákerní fajčiari, len jeden závistlivý rybár, fuj), ale na druhej strane im chýba práve údernosť. Áno, v prvom komikse sa pohybujú náckovia, ale sú poňatí skôr komicky. Zas na tretej strane (uff), šokujúce twisty a akčné deje nikdy neboli typickým poznávacím znamením českej trampskej/skautskej komiksovej tvorby, takže je to ako vyčítať Batmanovi, že je ponurý. Tradične na sérii Klasické komiksy Marko Čermáka oceňujem zasväcujúce úvodné slovo, ktoré sa podrobne venuje každému zo (štyroch) tunajších komiksov. Teda tomu, kde boli uverejnené, v akých rokoch, za akých podmienok atď. Páči sa mi tiež tvrdá väzba a zo samotnej kresby dýcha príjemne starosvetská nostalgická atmosféra dôb, ktoré sa už nikdy nevrátia a raz sa za nimi poberieme aj my sami. Škoda tlačiarenského (?) škriatka, ktorý sa prepašoval do spomínané úvodníka, pohrajúc sa s množstvom slov (napr. namiesto „k obnově“ je tu „k ob nově“). A ešte mi nedá nepodpichnúť Psáno na březové kůre: toľko pomlčiek v dialógoch som v komikse nečítal snáď nikdy a to ich čítam od konca 80. rokov.

Skvelé pokračovanie výbornej jednotky. Temné (už vizuálom, ale samozrejme aj scenárom, najmä ku koncu) a dospelé európske sci-fi. Fantasticky nakreslené, ale tiež napísané. Prvý diel disponoval pomalším tempom, aby sme sa stihli postavám dostať pod kožu, takže v dvojke sa už môže prejsť do epicentra akcie. Nečakajte však akčnú bombu, v tomto prípade slovo akcia znamená skôr zvraty, twisty, nečakane momenty a šokujúce omračujúce posledné strany (ktoré však vydavateľstvo „šikovne“ vykecalo na zadnom obale v rámci reklamy na trojku alias záver série). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-universal-war-one-3-4-komiks

Historicky posledné číslo Mickey Mousea, aj keď pravda je trochu iná: časopis dá sa povedať (istým spôsobom) následne vychádzal naďalej, ale bol premenovaný na Káčera Donalda.

Pôvabný komiks pre deti od šesť rokov, ale ja mám 4O a tiež som si to (samozrejme v rámci možností) užil, pretože autorky detského čitateľa nepoučujú a hlavne nepodceňujú, samozrejme stále je to dieťa, ale príbeh a štýl rozprávania (ako i kresba, samozrejme) sú tomu prispôsobené a mal som z toho rozkošné, sympatické, pozitívne dojmy. Čo mi nesedelo, to je pasáž s Noem (nabudúce budeme deťom od útleho veku do hlavičiek tlačiť Ježišovo ukrižovanie?) a trocha ma rušilo romantizovanie (alebo ako by som to nazval) niektorých momentov; napr. že škrtič sa môže kamarátiť s hlodavcami (viem si živo predstaviť, ako to dopadne, ak dieťa bude samé doma a pokúsi sa spriateliť hada, ktorého chová otec v teráriu v obývačke s morčaťom, ktorého chová staršia sestra vo svojej izbe). Striaslo ma pri predstave, že idem do záhrady a tam narazím na stočeného meter a pol metra dlhého pytóna. Ale inak sú Morčata v akci super a ak neviete, čo kúpiť deťom pod stromček, tak by práve toto mohol byť pekný a hravý darček. Príbehy pôvodne vychádzali v časopise Tečka na pokračovanie, do tejto komiksovej knihy sa dostali práve tie príbehy + boli doplnené o nové materiály, takže oproti časopiseckej verzii je to dvojnásobná dĺžka. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-morcata-v-akci-komiks

Kresba predčasne zosnulého (zomrel v r. 1994 ako 52-ročný) Francúza Jeana-Claudea Gala je rovnaká, ako v Diosamante: veľkolepá, úchvatná, kapitola sama osebe, precízna, svojím spôsobom geniálna, nezameniteľná, nezabudnuteľná, „barokně rafinovaná“, nádherne orientálna, epicky pompézna, ohromujúca. Gal sa vyhral s každým (aj fakt kvázi najnepodstatnejším) detailom tak mocne, až je to pomaly až rušivé. To všetko s fantastickými farbami (pôvodne bol komiks čierno-biely a už to akiste bola krása, ale po dodatočnej kolorizácii je to ozaj perla). Scenár od Jeana-Pierrea Dionneta (u nás týmto debutujúceho, „troška“ oneskorene) fantastickú kresbu nemal šancu tromfnúť. V komiksoch je samozrejme „fajn“ mať kvalitný scenár, ale sú výnimky, kedy je príbeh podružný a ide o výtvarné orgie. Toto vždy platilo u Gala. Niektoré panely sú omračujúce, ale príbeh ma až tak nebavil a o postavách si trúfam tvrdiť, že sú neviditeľné. Tak obludne detailná a pritom gigantická kresba má tendenciu pohlcovať príbeh, nech by bol akokoľvek výnimočný, čo tento nie je. Oceňujem historicko-fantazijný nádych a magicky drsnú atmosféru; temer som čakal, kedy spoza skaly vyskočí Thorgal alebo aspoň Conan. Bonusy tvorí 4-stranové Dionnetove úvodné slovo a 11-stranový čierno-biely komiks Katedrála, ktorý vyšiel v r. 1986 vo francúzskom časopise Pilote a kuriózne je, že ho napísal Bill Mantlo, marvelácka legenda majúca pero v X-Menoch, Hulkovi, Fantastická štvorka alebo v Spider-Manovi, teda človek, ktorý sa ku Galovi očividne vôbec nehodí. Po dočítaní finálnej „šokujúcej“ pointy som si povedal (ironicky) : „No jasné, už v tom Billa cítim“. Tá pointa je totiž naozaj naivná a úsmevná, o logike nehovoriac a hlavne som ju čakal od chvíle, ako architekt kráľovi povedal, že mu „to“ povie až po dostavaní. Situáciu tak zachránila Galova skvelá kresba (v realite mám pre podobné gigantické stavby, katedrály atď. slabosť). Dobyvačné armády sú krásna komiksová kniha, viac ako dvesto strán komiksu na kvalitnom „tvrdom“ papieri, k tomu pevná väzba, červená lacetka...

Vydarený sequel (nie prequel!) legendárnych Mooreových Watchmenov resp. sequelový spin-offový rip-off, aby som bol presný. Áno, zápletka ohľadom prezidentského atentátu nie je príliš pútavá, svet vysokej americkej politiky je tuzemskému čitateľovi zrejme na míle vzdialený. Ale zas druhou stranou mince je, že Watchmeni boli vždy politicky a spoločensky zafarbení a komiks Rorschach logicky kráča v ich stopách. Scenáristu Toma Kinga mám rád, páči sa mi, akým spôsobom uchopil Batmana (napr. v Já jsem zhouba alebo Batman / Flash: Odznak) a jeho prítomnosť vo Watchmenoch je možno prekvapivá, ale napokon tento bývalý protiteroristický dôstojník CIA (!) obstál. Tempo je príjemne pomalé, nesúc sa v noirovom znamení a v duchu postupného odhaľovania a vyšetrovania. Ak ste čítali Watchmenov, tak vás asi prekvapuje, že existuje sequel s práve Rorschachom, ale ako to s týmto temným hrdinom bolo, si už budete po dočítaní musieť odpovedať sami. Parádna je ako kresba Španiela Jorge Fornésa (Batman 11: Pád a padlí), tak farby legendárneho spolupracovníka Mikea Mignoly, Davea Stewarta (Abe Sapien, Hellboy atď.). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-rorschach-komiks

Druuna 2 obsahuje zošity z rokov 1992 – 1997, ale pravdupovediac pôsobia skôr dojmom prvej polovice 80. rokov, tesne po premiére Carpenterovej Veci, viď. podobná zápletka o „klonoch“ a nechutných mutantoch, ktorých telá sú v tu extrémnom, tu ešte extrémnejšom stave deformity. Áno, odporná bola samozrejme už jednotka, ale dvojka ide fakt na doraz. Scenár je klasický druunovský „bordel“: po prvom prečítaní som vonkoncom netušil, o čo šlo a bol som z toho ešte viac vymletejší, ako Druuna a to už je vážne čo povedať, keďže je to fakt trubka. Pri repríze už som sa orientoval lepšie, ale stále mi veľa vecí jednak ušlo a jednak som mal dojem, že to ani nevadí (ak som to správne pochopil, tak jedna časť sa Druune sníva a uprostred dotyčného snu si uvedomí, že sa v rámci neho ocitla v sne inej bytosti). Serpieri zachádza v zobrazovaní úchylností, krvavostí a sexu tak ďaleko, že i po toľkých desaťročiach o sérii Druuna nemám problém hovoriť ako o tom najškandalóznejšom, čo bolo v európskom komikse kedy stvorené. Nakreslené je to úžasne, hlavná hrdinka je výstavný kus, zmutované beštie sú vskutku hnusné a bavilo ma, aké lacné, nízke, miestami až detinské zámienky hľadá Serpieri pre rozpútanie divokých sexuálnych orgií. Nemá zmysel trápne to nazývať erotikou, toto je proste regulárne porno. Druuna od minula prekonala zásadný charakterový vývoj: okrem tangonohavičiek a bielych tenisiek začala nosiť už aj nadkolienky. Inak je to stále „naša“ Druuna: neustále stretáva odporných mutantov a aj tak je z ich prítomnosti šokovaná, zaskočená, prekvapená, udivená a zhnusená, čo jej samozrejme nebráni v tom, aby s nimi vykonala súlož, lebo má „neustálou chuť“, „touží po orgasmu“ a „jejda, nějak jsem nadržená“. Vlastne sa mi istým spôsobom páčil aj nezrozumiteľný scenár resp. nie ani tak on, ako skôr kombinácia jeho filozofických motívov, ktoré sú v zaujímavom, vábnom, neodolateľnom kontraste so všadeprítomným post-apokalyptickým humusom a telesnými tekutinami. Ale hej, textu bolo miestami fakt strašne veľa (hoc... i to je predsa Serpieriho poznávací znak, tak čo). Kým jednotke som „musel“ dať 5*, tu už žiaľ až také nadšenie prítomné nie je. Ale za neustály príval oplzlostí a za skvelú kresbu nemôžem ísť pod 4*.

Schválne som si pozrel, čo všetko som od Brubakera čítal. Okolo 15 vecí. A z toho... chvíľa napínavého ticha... ani jednu zlú! Skvelá Velvet túto tradíciu našťastie neporušila. Uznávam síce, že ide zrejme o Edovo najkomplikovanejšie dielo, ale to predsa nič nevypovedá o jeho nekvalite, skôr naopak. Keďže sa dej odohráva medzi špiónmi a organizáciami takými tajnými, že o nich nevedia ani konkurenčné tajné organizácie, je pochopiteľné, že musíte mať neustále oči ako na stopkách a všímať si detaily. Ono celkovo ide o dielo určené dospelému, zrelému čitateľovi. Napriek tomu je dej vcelku v pohode prehľadný a priamočiary, skoky v čase samozrejme robia svoje, ale osobne každý komiks čítam minimálne dvakrát v rýchlom tempe po sebe a musím povedať, že pri repríze som fakt mal v podstate vo všetkom jasno. Velvet je rozvážne, komplexné dielo. Obsahuje síce tonu (priam veľkolepej) akcie a nakreslené Steveom Eptingom (Captain America: Zimní voják) je to skutočne neskutočne, ale proste akcia nie je na programe dňa, to by sme scenáru krivdili a to si nezaslúži. Spomenúť musím nielen famóznu prácu koloristky Elizabeth Breitweiserovej (Zatmívačka), ale aj tvrdú väzbu, prebal, lacetku a plno parádnych bonusov (alternatívne obálky, eseje, skice, komiksový trailer...). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-velvet-komiks

Ja neviem, mne proste stačí vidieť tie farby, kresbu a sympatický A4 formát a už sa mi podstatným spôsobom zlepší nálada. Lucky Luke je skvelá postava, ktorá právom patrí do análov európskeho komiksu. Jasné, nie je to Moore, Corben a ani Serpieri, ale to snáď ani nikto normálny nečaká. Je to proste „len“ dobrá, čertovsky vynaliezavá zábava s hravými dialógmi a zamilovaniahodnými slovnými hračkami. Westernová groteska určená na dokonalé, ideálne odreagovanie, ktorá ani zďaleka nie je taká hlúpa a detská, ako by sa mohlo javiť. Tentokrát Lucky rieši problémy s “trošku“ zmanipulovanými voľbami, na čom mi jemne vadilo, že sa k problému nepostaví ako neohrozený pištoľník, ale ide na to trochu zbabelo, vo forme masiek, kostýmov a útokov spoza chrbta, čo sa mi k danej postave nehodí. Ale zas chápem, že nemohol nabehnúť na štvrtú stranu a všetko to tam postrieľať, že?

„Nemůžeš pochopit cenu za dosažení nadřazenosti.“ – „Získal jsem lékařský titul. Nějakou představu mám.“ Hoc som dal jednotke 4*, bol som z nej trochu v rozpakoch. Mark Waid nedokázal naplniť očakávania a i keď pripochodoval s pár novými nápadmi (Strange vo vesmíre), napokon s nimi ani zďaleka nepracoval tak detailne, ako mohol. Ale i vďaka šokujúcemu koncu som sa na pokračovanie tešil. Paradoxom je, že v dvojke je twist vysvetlený už krátko po začiatku a navyše strašne banálne, lenže to prekvapivo temer vôbec nevadí, lebo Waid sa do toho konečne oprel a prichádza s prekvapivo veľkým počtom sviežich nápadov a zábavných momentov. Áno, opäť opakuje motív nutnosti platiť za používanie mágie (dokedy ešte?), tentokrát ale (konečne!) pridáva aj niečo vlastné (napr. postavu hlavného účtovníka). Nakreslené je to parádne. Niektoré scenáristické motívy trochu nudné, mnohé iné naopak skvelé. Paradoxne sa mi asi najviac páčili Strangeove „nedôležité“ peripetie s realitnou firmou, ktoré nesúvisia s hlavným dejom, ale krásne dokazujú, že superhrdinovia sú nejeden raz najzaujímavejší nie v nudných akčných oráciách, ale v komorných polohách, ktoré by ste na nich na prvý pohľad nepovedali. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-doctor-strange-nejvyssi-carodej-2-uhrada-komiks

Son of the Demon a Bride of the Demon u nás vyšli v Batman: Zrození démona, kniha první a síce nie sú najgeniálnejšie batmanovky na svete, ale každý, kto to s netopierom myslí aspoň trochu vážne, by si ich rozhodne mal naštudovať, keďže napriek nedokonalosti patria medzi kánon. Skutočnou peckou je však prekvapivo (?) až záver „démonovskej“ trilógie: Birth of the Demon. Aj keď... nie som si istý, či je o tomto diele správne hovoriť ako o závere, keďže v podstate sa v ňom nič neuzavrie, kľúčovému nápadu s netopierovým potomkom sa tu nikto nevenuje, samotný Batman má len väčšie cameo a 90% celého komiksu tvorí historický (!) prequel o jeho úhlavnom protivníkovi. Kvalitou to prekonáva ako Son of The Demon, tak najmä slabšiu Bride of the Demon. Síce nám komiks odpovie na otázku, čo sa dialo po predchádzajúcom strete Batmana, Talie a Ra´s al Ghula, ale predovšetkým máme dočinenia s originom veľmi zaujímavej postavy, ktorá sa vyníma i vo výnimočnom Batmanovom panteóne silných a charizmatických záporákov. Ra ´s al Ghul je zvrátený, ale vlastne to myslí dobre, akurát s tou „drobnosťou“, že ako zaprisahaný ekoterorista nemá problém vyhubiť ľudskú populáciu „len“ preto, aby sa planéta mala dobre. Čím som starší a čím viac vidím, akého svinstva sa naša populácia dopúšťa, tým viac som na jeho strane a som za to, aby sa všetok život na planéte zlikvidoval a aby sa tým pádom planéte prenechala niečomu inteligentnejšiemu, než je človek, napríklad planktónu. S Batmanom by za istých okolností mohli byť spojenci (a v pár komiksoch i boli), ale z väčšej podstaty sú to súperi, keďže Ghulove metódy pripadajú brutálne už i Batmanovi (a to už je vážne čo povedať). V tejto knihe sa dočkáme originu, síce som chcel podvedome napísať „klasického“, ale práveže nie. Ra´s je totiž všetko možné, len nie klasický (v zmysle obyčajný, banálny, fádny, predvídateľný). Scenárista Dennis O´Neil si to celé zjavne užil, vrátane rôznych chuťoviek typu Alfred priložením ruky merajúci teplotu Batmana (Batmana!). Samozrejme musíme spomenúť výnimočnú maľbu jedinečného Norma Breyfoglea, ktorá je natoľko špecifická, krásna, neprehliadnuteľná a výnimočná, že nemám problém povedať, že to, čo tu Norm odviedol, patrí k tomu najlepšiemu, čo Batmana stretlo od jeho zrodu až do konca 9O. rokov (!). To proste musíte vidieť na vlastné oči; je obrovskou škodu, že prácu tohto umelca v našich končinách temer nepoznáme. Palec hore i za výnimočné farby, za ktorými tiež stojí Breyfogle.

Nemám z toho až také pozitívne pocity, ako z jednotky, ale i tak príjemné a sympatické 4*. Nakreslené je to super, nie nejak výnimočne, ale veľmi slušný mainstreamový (nad)štandard nepochybne. Scenárista Al Ewing opäť potvrdil, že bolo skvelým ťahom najať ho na reštart legendárnej hráškovozelenej postavy. Pod jeho vedením je Immortal Hulk dravá, vcelku originálna, svieža, miestami prekvapivo temná séria v dvojke miestami pripomínajúca dokonca až horory Johna Carpentera a Clivea Barkera. Jasné, stále je to „len“ Hulk, ale zopár výtvarných výjavov som fakt pár dní nedokázal dostať z hlavy. Bavil ma ponor do psychiky Hulka (áno, má ju); konečne sa našiel niekto, pre koho to nie je len tupý akčný svalovec. Účasť Avengers je naplnením povinných (?) akčných kvót, inak je komiks príjemne neakčný a v rámci možností komorný. Ak si myslíte, že mu to ubližuje, tak presne opak je pravdou. Trochu mi vadil zavádzajúci názov, keďže síce neviem, či sa „zeleným dverám“ naplno bude venovať trojka, ale viem, že dvojka sa im nevenuje temer vôbec (dej sa k nim poriadne nasmeruje až na samom konci). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-immortal-hulk-2-zelene-dvere-komiks

Čaute kočičáci. Všetci máme klietku, v ktorej sme uväznení napriek tomu, že dvere sú odomknuté. Začnem tým jednoduchším. Klece (množné číslo) s rozmermi 244 x 325 mm, počtom strán 5O4, tvrdou väzbou a váhou cez tri kilá (!) nepochybne môžeme radiť medzi to fyzicky najveľkolepejšie, čo u nás na komiksovom poli kedy vyšlo. Toto je proste obor, ktorý ak by ste niekomu hodili do hlavy, v sekunde vyfasujete doživotie za brutálnu vraždu. Prácu anglického ilustrátora Davea McKeana som doteraz poznal „len“ vďaka neskutočnému komiksu Granta Morrisona Batman: Arkham – Pochmurný dům v pochmurném světě, takže očakávania boli gigantické. Preto ma zarazilo, že keď som Klece otvoril, vyskočilo na mňa niečo, čo som nečakal. Ak by som nevedel o čo ide a niekto by predo mňa postavil obidva komiksy, nikdy v živote by mi nenapadlo, že môže ísť o dielo toho istého človeka. McKean rýchlo a zbesilo strieda štýly, ktoré sa k sebe nehodia, ale i v tom drieme čaro komiksu pôvodne vychádzajúceho v rokoch 1990 – 1996. McKean vedľa seba stavia omračujúce fantazmagórie, ktoré otáčate dole hlavou, hore hlavou, doprava i doľava a napriek tomu si nie ste istí tým, na čo presne sa pozeráte. Stavia ich do ostrého kontrastu s jednoduchou (nechcem tvrdiť banálnou) čierno-bielou kresbou a keď to čakáte najmenej, vytasí na vás experiment vyrážajúci dych svojimi expresívnymi farbami, ktoré akoby ani neboli z tohto sveta. Poviete si, že už vás neprekvapí ničím. A on tam kydne fotky. Toto je po výtvarnej stránke niečo tak zvláštne a osobitné, že už som teda čítal všelijaké komiksy, ale takúto „koláž“ asi fakt ešte nie. No a teraz k tomu ťažšiemu. K scenáru. Teoreticky je zápletka nesmierne jednouchá: do bytovky sa sťahuje maliar a dostáva sa do kontaktu s tu viac, tu menej čudnými obyvateľmi. Problém je, že sa postupne začne vyskytovať čoraz väčší počet strán, ktorými nám scenárista (tiež McKean) zjavne chce niečo povedať, ide to do absolútnej filozofie, snovej atmosféry, existenčnej surreálnosti a experimentálnej mystiky. Niekto povie, že je to prázdne a (pseudo)múdre tliachanie o nesmrteľnosti chrústa, ďalší znudene pokrčí plecami a niekto fascinovane prehrnie na ďalšiu stranu, aby sa ešte hlbšie ponoril do Daveovho sveta. Premýšľate, čo je metafora, čo sen, čo je možno áno možno nie predstava, čo je pritiahnuté za vlasy, či sa to reálne deje. Postavy vám nepomáhajú, skôr naopak: niekedy vidia niečo strašne divné a čudujú sa tomu a inokedy nie. Chcel by som podotknúť, že ono to de facto nie je objektívny problém. To, že niečomu nerozumieme (alebo skôr nechceme rozumieť) naozaj JE problém, ale náš problém. Možno si pri niektorých nápadoch (12-stranový rozhovor s nahluchlou domovníčkou) poviete, aký to má zmysel. Ale aký má zmysel toto všetko? Toto naše zúfalo upotené plahočenie sa naprieč svetom? Určite by som vyzdvihol skvelé (nejeden raz drasticky zábavné) dialógy, prostredníctvom ktorých vidíme, že Dave pozná ľudskú dušu i osobnosť so všetkým krásnym, ale aj zlým a chybujúcim, čo k nej patrí. Hoc sú Klece náročným čítaním, ubehnú svižne, keďže niekedy vás čaká 2O strán s minimom textu. Potom vás ale pre zmenu čaká dvojstrana, pri ktorej prehnane povedané strávite tri dni a dve noci. Na konci sa dostavili príjemné, sympatické, ako keby azda až očisťujúce, oslobodzujúce pocity.

Z prvej polovice som bol nadšený. Batman cestovateľ je predsa len stále pomerne menej známa vec. Keď sa povie Batman, každý si automaticky predstaví Gotham. Ono to tak ale paradoxne vlastne nikdy nebolo; náš obľúbený netopier bol vždy veľký cestovateľ, aj keď Gotham je samozrejme Gotham. V tomto komikse sa Bruce Wayne predstavuje jednak ako cestovateľ a jednak sa čelne zráža s Ra´s al Ghulom. Pri tomto ekoteroristovi platí to isté, čo pri Batmanovi cestovateľovi: mnohých čitateľov doteraz obchádza a je to škoda. Tento drsný pán je totiž skvelou, charizmatickou postavou. Je zaujímavý najmä vzťahom k Batmanovi: navzájom sa vážia a za normálnych okolností by boli spojencami, problém je v tom, že Ra ´s je extrémista, s čím Batman nemôže súhlasiť napriek tomu, že i jeho metódy sú pravdupovediac tiež nejeden raz partizánske, drsné a špinavé. Ra´s je však horší. Jeho dcéra Talia do univerza pre zmenu prináša tiež zaujímavé veci (zaláskovaný Batman, Batmanov potomok). Síce ma trochu nudí (musím v každej piatej vete čítať „môj milovaný“?), ale práve pre motív otcovstva je Talia určite prínosom. Aj keď treba rýchlo dodať, že konkrétne v tomto komikse načatá linka s biologickým potomkom bola slepou uličkou, v ktorej sa plus-mínus nepokračovalo a keď na ňu o cca dve desaťročia neskôr prekvapivo a nečakane nadviazal kontroverzný Grant Morrison, tak začal dá sa povedať od nuly (viď. Batman a syn). Aj keď teda pravdaže u Morrisona, ktorý má batmanovskú históriu detailne našprtanú do 30. rokov 20. storočia, je otázne, či píše „od nuly“, ale to je iný príbeh. Páčilo sa mi politické zafarbenie (USA vs. ZSSR) a prekvapivo drsné úmrtia, ktoré u Batmana predsa len nie sú bežné. Žiaľ, druhá polovica je o poznanie slabšia a nudnejšia, aj keď ju ako-tak z posledných síl zachraňuje kresba Jerryho Binghama a Toma Grindberga, ktorých práca u nás žiaľ nie je veľmi známa. Niektoré momenty sú divné (Ra´s v slipoch, usmiaty Batman), ale inak to nie je žiadna katastrofa. Len scenárista Mike W. Barr (Batman a Outsideři) skrátka po skvelom rozjazde nedokázal naplniť očakávania. Motív s dieťaťom je tu v podstate len v náznakoch (pár záberov na bábätko), i tak ale chápem, ak niektorí nikdy neprehryzli nápad spraviť Batmana otcom. Je to podobné pritiahnuté za vlasy, ako spraviť z Jamesa Bonda manžela a otca, aj keď na druhej strane je to príjemne provokatívny nápad. Zmiešané dojmy som mal z výskytu Lazarovej studne, čo je pôsobivý nápad, ale zároveň sa o nikoho nebojíte, keďže má dar oživiť. Nesedeli mi ani nelogické hovadiny typu chlapík je otrávený, vie to o sebe, dokonca pozná meno svojho vraha, ale hoc je v laboratóriu resp. v kancelárii, nemá nikde pero (!) a tak sa meno svojho vraha rozhodne odhaliť tým, že vytrhne z knihy o hviezdnej oblohe (!!!) indíciu vedúcu k odhaleniu páchateľovej identity. Tak ak na TOTO mal dosť času, pokojne mohol zavolať políciu, alebo proste vyjsť z miestnosti do inej časti budovy, v ktorej sa zjavne nachádzali ďalší ľudia. Komiks v druhej polovici hlúpne nielen po stránke príbehu, ale i znázornením postáv (nezmyselne polonahé ženy, záporák s gigantickým plášťom). Ale je prítomné ekologické posolstvo, čo je pekné. Retro komiksy je síce postaršieho dáta (1971), ale je to zásadný príbeh, keďže predstavuje Ra´sov debut. I vďaka kresbe Neala Adamsa (Killraven, X-Men: Soumrak mutantů) pôsobí nadčasovo resp. moderne. DKK na zadnej obálke obsahuje chybné údaje o rokoch; v skutočnosti komiks nie je z rokov 1977 a 1979, ale 1987 a 1990.

„Uvědomíš si, co všechno máš, až když to ztratíš.“ Mám pre túto sériu slabosť. Žiadnej časti som nedal menej ako 4*. Mnohí štvorku kritizujú za scenár. Prekvapuje ma to, Žoldniera totiž jeho najnovšie dobrodružstvo zavádza do radikálne odlišného prostredia, než na aké sme zvyknutí. Bez spoilerov sa o tom nedá baviť, ale je to fakt niečo úplne iné. Miestami som sa cítil pomaly až ako keď som kedysi hlboko do noci ako mariňák prehľadával spustošené priestory v AvP. Séria v osmičke vyráža do vyložene sci-fi motívov, ale vôbec to nevadí, sci-fi a fantasy sa k sebe hodia. Dve nové postavy sa zarážajúco podobajú na dve zo Žoldnierovho „starého“ sveta, ale Segrelles to šikovne vysvetlí, nebojte sa. K tomu tvrdá väzba, samozrejme dych vyrážajúca maľba plná úžasných nápadov, skvelá atmosféra a plno bonusov. Dominuje im 8-stranový komiks o konci sveta odohrávajúci sa v našom reálnom svete (čiže vlastne dostanete dva komiksy v jednom). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-zoldner-8-rok-1000-konec-sveta-komiks

Ja by som nepovedal, že problém tejto komiksovej série je v riedkom deji. Ono si treba uvedomiť, že dlho dopredu detailne naplánované ságy samozrejme nemôžu vystrieľať celý svoj zásobník behom prvého dielu. O čom by to bolo následne? Musí to byť beh na dlhú alebo aspoň dlhšiu trať. Áno, je pravda, že to scenárista mohol mať predsa len robustnejšie premyslené; s trochou snahy sa určite dalo dupnúť viac na plyn už od prvých častí bez toho, aby sa povedalo všetko. Na štvorke sa mi veľmi páčila atmosféra, ktorá je asi najhustejšia zo zatiaľ všetkých vydaných. Obloha je neustále zatiahnutá, počasie pochmúrne, zamračené nebo visí nízko nad zemou, dotýkajúc sa stromov s holými, od lístia opadanými korunami a k večeru, ako sa tiene začnú predlžovať, sa z výšky definitíve začne valiť nepríjemný, hustý dážď, ktorý konzervuje a izoluje štvrť od zvyšku mesta. Niektoré zábery sú vďaka ilustrátorovi Karlovi Osohovi vskutku úžasné; či už Vašek v okne X desiatok metrov nad zemou alebo úchvatná dvojstrana poňatá z vtáčej perspektívy a pojednávajúca o výrube prastarej lipy. Akurát jeden detail, vyzerá to síce geniálne, ale bezpečný odstup občanov tu skutočne nikto nerieši, žiadne zábrany, ani polícia, zrejme aby staršiemu obyvateľovi na hlavu padol dvadsaťkilový hrubý konár a na mieste ho zabil a mesto potom malo súdne opletačky s jeho rodinou a médiami. Mohlo by sa zdať, že štvorková zápletka ohľadom stromu je blbosť, ale opak je pravdou: je to symbol. Dôkaz toho, že niektorí si nič nevážia, všetko staré považujú za zlé a ide im len o peniaze, za ktoré si myslia, že si kúpia všetko. Majú pravdu? P.S. – Oceňujem šikovný spôsob, akým scenárista Vojtěch Matocha do textu zakomponoval „Široko“ (viď. Stínadla).

Príbehy Kruana z kmeňa Gron-c-chov a robota Malého boha patria spolu s Galaxiou k tomu najlegendárnejšiemu, čo sa v ABC urodilo. Dodnes, i po štyridsiatke, si pamätám na ten krásny, vzrušujúci pocit, keď som listoval týmto kultovým časopisom, ponoriac sa do dobrodružstiev odvážneho domorodého mladíka zo Žltej planéty a jeho verného priateľa. Žiaľ, ako išiel čas, časopisy sa z našej domácnosti „nejako“ vytratili. Po desaťročiach som vycítil akútnu potrebu pripomenúť si staré dobré časy. Vypátral som, že najrozumnejšie bude investovať do impozantnej, tvrdou väzbou vybavenej Zlaté knihy komiksů Vlastislava Tomana, ktorú v r. 2013 vydalo XYZ. Keď som zistil, že je beznádejne vypredaná, nezostalo mi nič iné, než zúfalo vyť na mesiac ako pes trpiaci insomniou a čakať na reedíciu. Stalo sa v r. 2022. Prekvapilo ma, že i po takom čase je Kruan plný (miestami až preplnený) dokonalými chlapčenskými atrakciami. Príšery, nepriateľské domorodé klany, roboty, vzdušné súboje, nebezpečná divočina, súboje, štvorrukí opoľudia, hojne zastúpená špecifická živočíšna ríša a samozrejme lietajúce taniere. Spomenul som si, že mnohé pasáže sa vtedy (plným právom) stali krásne traumatizujúcimi, čo je asi divné, ale je to tak (gigantická podvodná stonožka, fuj!). Za to sa nepochybne môžeme poďakovať fantastickej práci ilustrátora Františka Kobíka, ktorého neskôr nahradili Kocián a Škoda. Na tejto 6-dielnej sérii je skvelé, že sa neopakovala, ale vyvíjala. Takže Příhody Malého boha sú úvodom do témy, kedy medzi domorodý kmeň zavíta robot, v Příchodé bohů sa dozvieme viac o jeho stvoriteľoch, v Kruanových dobrodružstvích sa zoznámime so samotným Kruanom, čo nie je nikto menší, než potomok postáv z predchádzajúcich dielov a nasledujú ešte Kruanova cesta, Kruan a bohyně a Kruan a služebníci Zla, kde už sú hlavnými postavami dvojčatá, ktoré sú potomkami prvých „Žiariacich“, ktorí na Žltú planétu pred dávnymi rokmi zavítali. Trocha ma sklamalo, že postupne bolo zjavne čoraz komplikovanejšie Malého boha zmysluplne zakomponovať do deja a tak prešiel do camea. Trocha ma rušil schválne kostrbatý dialekt postáv a únavné bolo aj priveľa okienok na jednej strane, takže kresba bola miestami riadne „drobná“. Okrem Kruana 344-stranová zbierka obsahuje aj ďalšie skvelé veci: úvodné slovo od pána Tomana, dve poviedky zo 6O. rokov slúžiace ako základ pre komiksy, zaujímavosti o pozadí vzniku jednotlivých komiksov a okrem samotnej kruanovskej ságy ešte ďalších 6 (!) komiksov a to vrátane trojice výprav do Strateného sveta. Tie majú základ v klasickom románe A.C. Doylea (aj keď mne sa vždy viac páčilo spracovanie z Komety od Matějku a Žiláka) a vyšli aj v r. 2020 v komiksovej knihe Výpravy do ztracených světů. Rušili ma časté zmienky o chystanom veľkolepom sfilmovaní Kruana, o ktorom dnes už vieme, ako žalostne dopadlo (právoplatné podmienečné odsúdenie). Za to pán Toman pochopiteľne nemohol, stal sa nevinnou obeťou. Ešte mi vadili medailóniky Petráčka a Kobíka skopírované zo Zlaté knihy komiksů: Václav Šorel a okolo strany 158 zrejme došlo k prehádzaniu strán, inak si neviem vysvetliť, že na výpravu útočia pľujúci plazivci, hneď na ďalšej strane rovnakí ľudia splavujú rieku a na nasledujúcej strane pokračuje súboj s príšerami. Mimochodom, Kruanove akcie v minulosti vyšli rozkúskovane, na pokračovanie, nedokončene alebo hrozne dávno (okrem samotných časákov ABC napr. v ABC mladých techniků a přírodovědců – Speciál 85, ale ten jednak už vzhľadom na rok vydania nezoženiete a jednak obsahuje len tri Kruanove príbehy), takže máte dokonalú príležitosť mať to konečne pokope.

Jim Gordon, Harvey Dent a Batman boli kedysi skvelou, vášnivou trojicou, ktorá majstrovským (a najmä radikálne úderným) spôsobom dávala po tlame gothamskému podsvetiu. Tak vehementne, že sa nestačilo čudovať. Harvey Dent na to ako geniálny okresný prokurátor rafinovane šiel cez právo, Gordon so svojím policajným zborom cez silu a ak oboje zlyhávalo, bol nasadený Batman so svojimi partizánskymi metódami, počas ktorých vykonávania nemusel brať ohľad na zákony a siahal po metódach, po akých bežne siahali kriminálnici. Tie krásne a „bezstarostné“ časy sa nenávratne skončili v momente, keď sa z Harveyho po sprostom mafiánskom atentáte stal šialený, nepredvídateľný Two-Face. Už „len“ z toho dôvodu je Ztráta tváře skvelým komiksom, keďže túto trojku opäť dáva dokopy, hoc asi každému je jasné, že to takto nevydrží večne a Harvey sa znova prikloní na stranu zla. Komiks je príjemne komorný a skutočne sa nesie v pochmúrnom, detektívnom duchu. Nie je to práve Sherlock Holmes, ale je fajn, že sa po dlhšom čase neriešia paralelné vesmírny, ani členstvo netopiera v JLA, ale proste „len“ ako nahrbená silueta v neprirodzene dlhom plášti navštevuje miesta činu a analyzuje daktyloskopiu, trasológiu, motívy, teórie. Nakreslené je to adekvátne a pekne, nič šokujúce, ani revolučné, ale ľahký a príjemný nadštandard určite áno. Najmä panoramatické zábery na nočný Gotham sú úchvatné. Samotný scenár nevyráža dych. Očakával som väčší ponor do Harveyho psychiky. I tak si tento komiks ale v mojich očiach zaslúži 4*. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-detective-comics-9-ztrata-tvare-komiks

„To je ten nevděk mocných. Jakmile jim už nemůžeme posloužit, zbaví se nás.“ Záver perfektného štvordielneho komiksu, ktorý Josef Vybíral stihol vydať v dvoch knihách. Mne sa na takomto kuse krásneho komiksu nechce za každú cenu hľadať chyby. Kebyže sa ku mne čosi takéto dostalo ako k štrnásťročnému, tak by som sa z toho posr... a dal by som 5* z 10. Načo kritizovať? Prečo? Pripadá mi to tak, ako keby som bol v lese a počas magického skorého rána by som na lúke, vlhkej od rannej rosy, zahliadol dvanástoráka. Naše pohľady by sa stretli a on by mi svojimi majestátnymi očami prezradil pravdu o živote, vesmíre a tak vôbec. Následne by sa mlčanlivo, filozoficky stratil v hustnúcej hmle a ja by som namiesto úžasu kritizoval, že mal pravé ucho o tri milimetre kratšie ako ľavé. OK, dávno nemám štrnásť, ale stále je to Philippeom Xavierom (ktorý je v našich končinách žiaľ neznámy autor, rozhodne to treba napraviť) krásne nakreslené dielo s luxusnou tvrdou väzbou a s tomu odpovedajúcim kvalitným papierom, ktorého je radosť dotýkať sa, láskať sa s ním. Absencia bonusov zamrzí, ale to je detail dostatočne kompenzovaný mäsitou výtvarnou stránkou a dynamickým scenárom Jeana Dufauxa (Barakuda, Murena), ktorý proti sebe stavia kvázi civilizované kresťanstvo a „barbarský“ život pôvodných obyvateľov v súlade s prírodou a matkou zemou. Áno, uznávam, príbeh enormne nestrhne. Občas som sa jemne strácal v postavách, vzťahoch a ich motiváciách. Situáciu komplikuje fakt, že to vrie aj medzi jednotlivými skupinami španielskych conquistadorov, keďže ako to už chodí, každý správny beloch je posadnutý mocou a majetkami, pre ktorých získanie je schopný ísť (doslova) cez mŕtvoly. Conquistador je asi naozaj „ten“ prípad komiksu, kde vizuál víťazí nad obsahom (už len na obálku som sa nevedel vynadívať). Ale ani scenáru nechcem krivdiť. Zápletka je trochu mdlá a postavy mi neprirástli k srdcu, avšak je to plné úžasných atrakcií, ktoré vo mne spoľahlivo prebudili dieťa so zatajeným dychom listujúce krásnym komiksom. Temná mexická džungľa, priepasti a nad nimi podozrivé mosty, prastaré povesti, krvavé rituály, nahé krásne ženy, švárni bojovníci oháňajúci sa mečmi, smrteľne nebezpeční Indiáni, bájne poklady, šialenstvo, opice, pyramídy. Určite palec hore i za to, ako festovne si zamakal (taktiež u nás neznámy) báječný kolorista Jean-Jacques Chagnaud. Istý nekonzens vytvára fakt, že kým minule bol kladený vcelku veľký dôraz na mystické prvky (miestami idúce až vyložene do fantasy), tu temer úplne ustupujú do úzadia.

Belgický scenárista Jean Dufaux (Niklos Koda, Conquistador) mal tento epický pirátsky (?) príbeh fakt dobre premyslený. Síce by som sa čudoval, ak by nemal, napriek tomu isté pochybnosti vinou štartovacej prvej (a predsa len pomalšej) knihy boli na mieste. Našťastie, zbytočne. Ukázalo sa, že každá z (množstva) postáv disponuje zaujímavým príbehom a pozadím (niektoré doslova, hm). V prvej knihe musel autor spomaliť práve preto, aby v druhej dupol na plyn. Všetko sa zauzľuje, stáva sa osudovým a i nudnejšie postavy získavajú na hĺbke, charaktere, uveriteľnosti. Ubudlo erotiky, násilia je plus-mínus rovnako. Nie som si istý, či by som komiks pomenoval Barakuda, pretože máme za sebou už dve knihy (z celkových troch) a pirátska loď pre dej určite nie je zásadnejšia, než ostrov, na ktorom sa odohrá väčšina deja. Neviem sa zbaviť pocitu, že by som radšej čítal komiks, v ktorom by sme sledovali čisto dianie na palube a hľadanie pokladu, ale zas potom by som pre zmenu kritizoval, že je to príliš podobné bombe Dlouhý John Silver. Takže sa zhodnime na tom, že je to dobre tak, ako to je. Mám každopádne mierne pochybnosti o tom, či by nebolo lepšie, ak by komiks disponoval vyšším počtom dielov. Lebo takto nás čaká už len tretia, záverečná kniha a zdá sa mi, že v prvých dvoch sa Dufaux rozohnal natoľko veľkolepo, až si nie som istý tým, či všetko stihne ukončiť v tretej knihe dôstojne a nie rýchloposuvom. Ale zas radšej hutný komiks, než rozdrobený do milióna častí, však? Najmä u ženských postáv som mal občas mierny hokej a to i pri druhom čítaní, keďže väčšina z nich sú štíhle tridsiatničky nejeden raz s červenou farbou vlasov. Nádhernú Jérémyho (Rytýři Heliopole) kresbu k dokonalosti vyťahujú neskutočné farby, takisto od Jérémyho. Nula bonusov, zato skvelá obálka, tvrdá väzba a kvalitný papier. Je určite lepšie, ak takéto komiksy vychádzajú vo veľkých formátoch; v zmenšených by Jérémyho orgie nevynikli. Keďže sa dej odohráva v drvivej väčšine na ostrove, môže vzniknúť falošný pocit monotónnosti. Ale zas je to veľmi pestrý ostrov: tu pláž, tu dedina, tam džungľa s močiarmi, prístav, šermiarske súboje, zrady, krvavé západy slnka, žraloci... Bodaj by viac komiksov bolo takto „monotónnych“.

„Obloha dneska vypadá temnější.“ Ja proste GL môžem. Toto sa síce nevolá Green Lantern: Nejtemnější noc, ale iba Nejtemnější noc, no všetko sa točí okolo GL a je to akési (dočasné) vyvrcholenie udalostí z greenlanternovského runu od Geoffa Johnsa, takže sa to naozaj pokojne mohlo volať Green Lantern: Nejtemnější noc. Problém je, že dotyčný run u nás vyšiel v zmasakrovanej podobe: raz taký diel, potom onen, X dielov pre istotu vôbec nevyšlo a aktuálne prichádza tento megacrossover. Napriek tomu si ho môžu užiť aj čitatelia, ktorí s GL veľa skúseností nemajú (nejaké by ale určite bodli). Samozrejme musia ovládať základné pravidlá hry a vedieť kto je kto (a o čo mu ide), ale dosť im život uľahčí vysvetľujúci text na začiatku. Nejtemnější noc je vskutku mohutný, impozantný komiks. Disponuje síce aj civilnými okamihmi (mrazivý úvod s vyvražďovaním, Gordon a Babs na streche), ale je to v prvom rade kolosálny Geoff Johns, pre ktorého slovo striedmosť nič neznamená. Takže všetko je zámienka pre rozpútanie megalomanských akčných orgií, kde sa každý bije s každým a nikto neumiera a ak aj umrie, tak prežije. Nie som úplne fanúšik tohto druhu písania, ale mám pre GL slabosť a Nejtemnější noc som si fakt užil, lebo presne tento typ „šialeného“ písania sa k nemu hodí. Zjavne si smaragdovú jazdu užil aj démonický brazílsky ilustrátor Ivan Reis, ktorý je v téme ako doma, keďže robil už Pomstu Green Lanternů alebo Tajemství původu (a všeličo ďalšie). Vyzdvihnúť musím koloristu Alexa Sinclaira (Wonder Woman: Kruh, Batman: Evropa), ktorý sa vyhral so vskutku širokým spektrom emočných farieb. Resumé: Metal vs. Zombie z Marvelu? CREW toto zásadné dielo amerického mainstreamového komiksu vydáva v edícii Legendy DC, takže veľa strán, tvrdá väzba, prebal a desiatky strán bonusov. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-nejtemnejsi-noc-komiks

Keď sa povie bobor, nejeden raz to u nás má pejoratívny podtext. Ale sranda bokom: Roy a jeho Bobři je klasika amerického skautského komiksu. Časopisecky začala vychádzať na pokračovanie už v 30. rokoch 20. storočia. Roy aj u nás vychádzal v časopise na pokračovanie, konkrétne v kultovom časopise Junák v r. 1947. V ňom však nebol z ekonomických príčin nikdy dokončený. Dnes kuriózne sa javiaci dobový text (ktorý vtedajšiemu čitateľovi ozrejmuje dôvody predčasného ukončenia) je súčasťou bonusov. Okrem textu a prirodzene samotného komiksu natrafíte vo vydaní Josefa Vybírala na dve strany ďalších textových materiálov. V nich je nám podrobnejšie ozrejmená história tohto zásadného amerického komiksu. Samozrejmosťou je tvrdá väzba. Josef Vybíral sa rozhodol vydať prvé dobrodružstvá od scenáristu Paula Powella a ilustrátora Kempa Starretta a oslovil kvôli tomu amerického vydavateľa, ten ho však informoval, že žiaľ sa nepodarilo zachovať pôvodné predlohy. Vybíral bol preto nútený vychádzať zo stránok amerického časopisu Famous Funnies (kde komiks pôvodne vychádzal), preženúc v grafickom štúdiu dotyčné skeny maximálnou starostlivosťou. Napriek tomu na každom obrázku vidieť zub času. To sa niektorým nebude páčiť. A ja chápem prečo. Ale mňa to práveže nadchlo. Atmosfére to dodalo neskutočné unikum a jednotlivými stranami som listoval ako zhypnotizovaný. Samozrejme netvrdím, že odteraz sa staré komiksy majú vydávať len v takejto nekvalite. No jednak sa niekedy naozaj nedá inak (keďže sú fakt staré) a jednak im to dodáva autentický oder. Kresba mi pripadala úžasná. Síce netuším, ako môže pôsobiť na niekoho, kto so skautským komiksom nemá skúsenosti a najstarší komiks, aký v živote čítal, pochádza z r. 2000, ale jednak je mi to jedno a jednak je to jeho problém (pochybujem, že taký človek bude čítať Roya a jeho Bobřov). Po stránke scenárov to nie je žiadny fenomenálny zázrak, ale nalejme si čistého vína: to nejeden raz nebol ani u českých skautských resp. trampských komiksov. V rámci svojho žánru je to každopádne kultovka a v takomto kontexte to treba vnímať. Plus treba rýchlo dodať, že akonáhle som sa naladil na správnu vlnovú dĺžku, samého ma prekvapilo, že ma jednotlivé príbehy bavili, či už boj o pozemok alebo pomaly až hororová (!) pasáž so starou zlodejkou a jej majordómom. Tí sa neželaného svedka rozhodnú brutálne zavraždiť utopením v temnej a hlbokej jaskyni (kto si nespomenie na Studňu majora Zemana?) a následne jeden z potenciálnych vrahov dokonca uniká spravodlivosti, čo ma šokovalo (áno, je to realistické, ale do skautského komiksu sa to hodí asi ako nepotrestanie zápornej postavy v rozprávke). Najviac ma zamrazilo, že obaja pôsobili dojmom, že čosi také nerobili prvý raz v živote. Fajn je, že jednotlivé príbehy sú dlhšie, t.j. nemusí sa všetko bleskovo odohrať behom jedinej strany, aby sa na ďalšej mohla rozohrať nová krátka minizápletka. Roy a jeho Bobři disponujú silným morálno-výchovným apelom. Vravia o dôležitosti odvahy, múdrosti, slušnosti, priateľstva, zmyslu pre spravodlivosť. To, že si z toho mnohí dnešní ľudia uťahujú, je dokonalým potvrdením toho, aké časy žijeme.

Džundži Itó je našťastie už i na našom trhu stálicou permanentne, konzistentne ponúkajúcou kvalitné hororové mangy s nápadmi natoľko šialenými, až je azda lepšie nepýtať sa, kde (a za akých okolností) na ne chodí. Ryby – Útok z hlubin alebo kultová Spirála sú názvy, aké hovoria samé za seba. Tentokrát nám CREW nadelila Itóov príbeh, ktorý mu rozkopol dokorán dvere do sveta slávy. Právom. Tomie bola pôvodne 30-stranová manga, ktorú písal a kreslil ešte ako zubný technik, poslal ju do súťaže a dostal za ňu čestné uznanie. To mu dodalo sebavedomie a ako muži v jeho diele, aj on sa k Tomie v nasledujúcich rokoch vracal a vracal a vracal... až sa koncept o tajuplnej, pyšnej a „nezabiteľnej“ dievčine rozrástol do masívnych temer 75O strán (váhou to napriek mäkkej väzbe presahuje jeden kilogram!). Mimochodom, toto nie je prvý raz, čo sme sa v češtine s Tomie stretli; k tomu došlo už v Itóovej zbierke Balónky oběšenců a další hororové příběhy (konkrétne v „poviedke“ Malíř, ktorá je v omnibuse Tomie samozrejme tiež zastúpená). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-tomie-manga

Je to historicky prvý raz, čo konečne niekto vydal pokope všetky tri Čermákove komiksové spracovania Foglarovej legendárnej trilógie, teda Záhada hlavolamu, Stínadla se bouří a Tajemství Velkého Vonta. Najbližšie k tomu mala Olympia v r. 2002, vtedy však v jednom zväzku vyšli len prvé dva diely. Tretí, posledný, bol publikovaný samostatne. Všetky tri sa tak skutočne prvý raz objavujú až tu. Václav Vávra si zjavne uvedomuje kultovosť a dôležitosť tejto ako knižnej, tak bavme sa v tomto prípade najmä logicky komiksovej trilógie. Takže ju vybavil dôstojnou tvrdou väzbou a množstvom bonusov, medzi ktorými nájdete skutočné poklady. Okrem masívnych výtvarných bonusov ešte napr. 4-stranové skvelé sprievodné slovo Milana „Alpína“ Lebedy plné informácií, pikošiek a zaujímavostí, 13-stranový komiks Záhada hlavolamu (ktorý nakreslil Marko Čermák ešte v 50. rokov vo veku 12 – 13 rokov len tak doma!) alebo jednu stranu Stínadla se budou bourat. Tie sú niekedy uvádzané aj s otáznikom, prípadne pod alternatívnym názvom Kdo byl Jan Tleskač a nebolo to nič menšie, než štvrtý diel série!!! Žiaľ, Jestřáb ho kvôli zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu nestihol dokončiť (v podstate ani poriadne začať) a zachovali sa z neho len poznámky ohľadom zápletky a prvá kapitola plánovaného románu. V r. 2019 Marko Čermák nakreslil prvú stranu a práve tú si tu môžete vychutnať. Toľko k dobrým správam. No a teraz tie zlé. Mnohí to budete považovať za rúhanie, ale proste ja som Čermákovmu stvárneniu Stínadel nikdy na chuť neprišiel. Keď sa povie Stínadla, niečo mi vybuchne v hlave a predstavím si krivolaké uličky, temné vnútrobloky, ešte temnejšie nádvoria, mlčanlivých ľudí, korí sú alergickí na kohokoľvek zvonka, prastaré domy postavené ľuďmi, ktorí už desaťročia (minimálne) nie sú medzi nami a do toho šialené schodiská vedúce odnikiaľ nikam, divné slepé uličky, z ktorých vychádzajú čudné zvuky (alebo v nich naopak vládne nepríjemné hrobové ticho) a podzemný labyrint polozasypaných chodieb a tunelov. Z toho dôvodu zbožňujem úchvatný film Záhada hlavolamu z 90. rokov a úprimne nechápem, prečo ho Foglarovi fanúšikovia odmietajú akceptovať. Veď jeho atmosféra a výprava sú dodnes neskutočne tiesnivé. TO sú skutočné Stínadla. To, ako ich nakreslil pán Čermák, ma pri všetkej úcte nebaví. Zbavil ich akéhokoľvek tajomstva, charizmy, atmosféry. Uňho je to proste normálna, fádna štvrť. Definitívne ma potom umŕtvujú scenáre, ktoré mali vyzerať inak, lebo komiks nie je kniha. Fakt nie je dobrý nápad zahltiť jednotlivé strany takým oceánom textu, až to vyzerá (OK, preháňam) skôr ako ilustrovaný román. Uvedomujem si však, že tejto legendárnej komiksovej trilógii sčasti krivdím. Vlastne ma teší, že som v menšine. Je to právom klasika, ktorá sa nezmazateľne vpísala do histórie českého komiksu a to jej už nikto nevezme, aj kebyže veľmi chce. Ak ste jej fanúšikmi, je kúpa tohto komiksu vašou povinnosťou. Len sa proste snažím vysvetliť, prečo tomu neviem dať viac ako 3*. A už tie sú „len“ za skvelé bonusy a fakt, že to tu je komplet, nie za jednotlivé komiksy. Ono je super, že to niekto vydal vcelku, ale to nič nemení na tom, že Tajemství Velkého Vonta je duchom úplne rovnaké, ako prvé dva komiksy (dobre, možno je o chlp svižnejšie): t.j. slabo vystihnutá atmosféra, strata tempa a oceán dialógov na úkor statických obrázkov.

Som jediný, komu to jemne pripomenulo Pátranie po Sugar Manovi? Od Tonyho Sandovala som si na prvú dobrú zamiloval Vodného hada, takže keď sa naskytla príležitosť dostať sa k Doomboyovi, neváhal som. Žiaľ, napokon to nie je tak úplne ono a výsledné 4* sú s odretými ušami a prižmúrenými očami. Nie že som dúfal, ale bol som presvedčený o tom, že mi Tony urobí do srdca rovnakú dieru, akú hlavnému hrdinovi. Dieru napokon vytvoril, ale malú. Ale lepšie, ako žiadnu. Kresba a niektoré scenáristické nápady sú krásne, dojemné, mrazivé. Nad všetkým sa vznáša dušu trhajúca atmosféra zmaru, chudoby a smútku. Škoda len, že jej je tak málo. Namiesto toho Tony odbieha k veciam, ktoré ma až tak nezaujímali. Trauma prameniaca z mŕtvej lásky rozhýbe udalosti, ale v zásade pre dej až tak dôležitá nie je. Čo je škoda, lebo namiesto nostalgickej pitvy ohľadom ľudí, ktorí už nie sú medzi nami, sme sa dočkali... čoho vlastne? Je tu viacero silných, nosných tém, mnohé však šumia do prázdna (homosexualita). Kým na Vodnom hadovi som oceňoval surreálnosť, ktorá bola prítomná ako v scenári, tak v kresbe, v Doomboyovi sa nachádza len v kresbe. Scenár je (až na pár psychedelických výnimiek) realistický, nechcem Tonyho uraziť slovom fádny. Určite si zoženiem ďalšie komiksy tohto výnimočného Mexičana, lebo sú jedinečné a áno, v mnohom je dozaista jedinečný aj Doomboy. Ale samotný príbeh ma nedokázal až tak strhnúť. Oceňujem čertovsky originálny formát á la 300 tiež od Comics Centra; vyzerá úžasne a budí pozornosť, avšak z knižníc bežných rozmerov vykúka. Ale už mám takéto komiksy tri a prestáva mi to vadiť a naopak sa mi to začína páčiť. Skvelá je tvrdá väzba, ako som spomínal úžasná kresba (len málo žijúcich komiksových ilustrátorov má natoľko nezameniteľný štýl, že autora obrázkov spoznáte behom jedného panela), kvalitný papier, lacetka a bonusy. Takže hoci ma Doomboy uchvátil menej, než som čakal, zostáva Sandoval nepochybne tvorcom originálnych komiksov a je super, že vychádzajú v češtine. Či chcem a či nie, MUSÍM dať až 4* a to za imaginatívnosť a citlivosť, s akou spracoval tému smrti a (to najmä) vyrovnávania sa s ňou. V podstate sa s ňou vyrovnať nedá, navždy si to nesieme so sebou a s týmto pocitom napokon sami umierame.

„Odvaha není nepřítomnost strachu, ale schopnost konat i navzdory našim obavám!“ Toto fakt nemá zmysel čítať, ak ste nič iné s GL nečítali. Máme totiž dočinenia so skutočne značne špecifickým hrdinom, ktorého svetu je vcelku ťažké pochopiť. Človeka dané univerzum musí baviť a logicky by ho mal mať načítané. GL nie je ako Batman, kde vám (OK, drasticky zjednodušujem) stačí vedieť, že Batman je Wayne, ako malému mu zastrelili rodičov a teraz si oblieka kostým netopiera. GL (alebo Flash, ale to je iný príbeh) je úplne iný level. Je to esencia geekovosti so všetkým dobrým (a azda i zlým?), čo k tomu patrí. Mňa osobne to baví a veziem sa na smaragdovej vlne, no chápem, že (a prečo) mnohým GL nesedí. Ale na vine nie sú ani tak scenáristi, ako skôr divoké a vskutku nepredvídateľné české vydávanie, počas ktorého to tu vychádza všelijako a divne a na preskačku a väčšinu príbehov do dnešných dní ani vydaná nebola. Čo sa týka komiksu Hledaný: Hal Jordan, na prvý raz som sa príliš nechytal, ale každý komiks čítam povinne dva razy a pri repríze som bol príjemne prekvapený, ako zrozumiteľne sa zrazu javil. Samozrejme v rámci možností - ak ste s GL nikdy žiaden komiks nečítali, tak netuším, ktorý vám odporučiť, ale viem, že tento rozhodne nie. Scenárista Geoff Johns je preklínaný i milovaný zároveň. Ja som niekde uprostred, ale jeho bláznivý (?) štýl písania sa ku GL hodí dokonale. Až ma zaskočilo, ako málo vecí mi v jeho scenári vadilo (ťažko sa verí napr. tomu, že Abin Sur vedel, že má dieťa a behom rokov ho ANI RAZ nenavštívil, naopak nekonečné záchrany v poslednej chvíli mi neprekážali, asi som si zvykol a rezignoval). Všadeprítomná zelená je nádherná (už tá obálka!), postavy sú sympatické, akcia vynaliezavá, oceňujem interaktívnu hru so „spektrom farieb“ a páči sa mi mierové posolstvo, že GL môže vytvárať akékoľvek kúzla, ale nesmú brať životy (je samozrejme otázkou, čo s tým, ak „vyčaruje“ zábavnú blbinku, prostredníctvom ktorej protivníka odhodí o 20 metrov ďalej a ten na následky zranení zomrie, ale asi nad tým príliš rozmýšľam). Nakreslené je to rodákom z Brazílie Ivanom Reisom (Green Lantern: Tajemství původu, Green Lantern: Pomsta Green Latnernů) špičkovo. Kochal som sa najmä epickými jednostranovými (a ešte lepšie dvojstranovými) obrázkami. Faktom je, že GL by rozhodne prospelo, aby ho konečne niekto u nás (minimálne Johnsov run) vydal kompletne a nie takto na preskačku, raz taký diel, potom onaký a medzi tým X nevydaných pokračovaní, nad ktorých dejom sa môžeme len zamýšľať, prípadne si informácie ako detektívi hľadať na nete, alebo si to kúpiť v angličtine.

„Začalo to jako ostatní války. Křivdou.“ Toto sa (po dejovej stránke) asi ani nedá pochopiť a ak áno, tak možno pri štvrtom, piatom čítaní (ja som to čítal dva razy a nič). Millerova kresba ma nikdy ktovieako nebavila, ale tentokrát je to ozaj sfušované. Teoreticky to môže trochu pripomínať, čo ja viem, Richarda Corbena, ale kým ten je môj obľúbený, tak toto sa mi fakt nepáčilo. Na pokračovanie kultovky 3OO sa čakalo dve desaťročia (!). Žiaľ, zbytočne. Keď oba komiksy postavíte vedľa seba, vďaka starostlivej opatere Comics Centra vytvoria pekný, konzistentný pár s príjemne atypickými rozmermi, lacetkou a tvrdou väzbou. Nechcem byť osobný, ale pripadalo mi to ako keby Frank prekonal infarkt a napriek tomu mu „dovolili“ kresliť (aby som ale Frankovi nekrivdil, niektoré zábery na rôznymi šialenými spôsobmi odetého a inak vyzdobeného Xerxésa sú impozantné, len či to nie je málo). Zázrak nie je ani scenár. Čítal som a čítal a čítal, prehŕňal jednu stranu za druhou a štvrtú za treťou a zrazu som si so šokom uvedomil, že vôbec netuším, o čom to je. Urobiť prequel (resp. rip-off) postavy, ktorej slovo pokora nič nehovorí, vonkoncom nie je zlý nápad, skôr naopak. Lenže ono to tak skáče naprieč rokmi a postavami, že nebudete mať šancu chytiť sa a o samotnom Xerxésovi je to paradoxne nakoniec menej, než ste čakali. Chápem, že Frank nechcel urobiť nové 3OO. To by ani nemalo zmysel a ani by som to nechcel čítať. Ale toto sa ubralo natoľko radikálne odlišným smerom, že ma s prepáčením až otravovalo čítať to. Mne to vlastne ani nepripadalo ako normálny komiks, ale skôr ako (bizarne nakreslený) výcuc dejepisu. Film 300: Vzostup impéria od Noama Murroa je oveľa lepší (s touto predlohou nemá po dejovej stránke temer nič spoločné)

„Krutý Leónidás chtěl, abys před ním stál. Mně stačí, když přede mnou poklekneš.“ Nie som až taký nadšený, ako som čakal. Možno som mal prehnané očakávania. Ale iba 3* si to nezaslúži. Nikdy sa mi nepáčila kresba Franka Millera. Uznávam ju a rešpektujem, to áno. Je špecifická, osobitá, okamžite rozpoznateľná a bez debaty má niečo do seba. Ale mám rád v komiksoch iný druh kresby resp. viacej (častokrát vyložene odlišných) štýlov. Už v Návrate Temného rytíře som si vravel: scenár fajn, ale kresbu mal nechať iným. Akonáhle v Daredevilovi: Roku jedna robil „len“ scenár, dopadlo to lepšie. Jedným dychom ale dodávam, že mnohé panely v 3OO sú napriek tomu úchvatné (studňa, vlk, Xerxés masírujúci Leónidásove plecia). Spravidla žiaľ veľmi rýchlo pribehli odfáknuté momenty (detské, narýchlo naskicované postavičky v úzadí, aby bolo vidno, že tam niekto je). Film bol výtvarne konzistentnejší. Čo sa scenára týka, nemáme dočinenia s oscarovou zápletkou. Ale práve v jej priamočiarosti sa ukrýva sila a mrazivá nezabudnuteľnosť. Národ Sparťanov je vykreslený skutočne neskutočne (idú do boja zomrieť statočne, aby sa mohli ich roztrhané telá hrdo vrátiť domov na štítoch a keď prežijú, sú znechutení). Film sa mi každopádne páčil viac nielen po vizuálnej, ale i príbehovej stránke. Aby mohol trvať dve hodiny, scenáristi šikovne rozšírili útly komiks o viacero momentov, ktoré príbeh nezdržujú, ale ho naopak obohacujú (kráľovná). Ako vo filme, aj v komikse som samozrejme chápal, prečo je „len“ škrabnutie Xerxésa také dôležité, ale ako vo filme, ani v komikse som nechápal, prečo ho oštepom netrafil rovno medzi oči – nebolo by to vari praktickejšie? Dej komiksu je monotónny a niekedy je lepšie, ak sa veci zbytočne nenaťahujú, ale práve 3OO si koledovalo o rozvedenie postáv, bojov, strategických rozhodnutí atď. Čakal som, ako megalomansky bude poňatá šialená bitka troch stoviek bojovníkov proti gigantickej presile. No je to vzaté z rýchlika: jeden druh súpera Sparťania rozprášia na pár stránkach, mamutoslony sú zlikvidované behom jedného panelu atď. Film tieto bojové pasáže roztiahol a nenudil. 3OO je napriek tomu dynamický, vzrušujúci komiks. Niekoho poteší aj to, že Miller je rapídne kontroverzný. Ak sa narodí slabé bábätko, najlepšie je okamžite ho zabiť (!), deťom, ktoré sa nejakým zázrakom dožijú siedmich rokov, treba dať meč do ruky a podhodiť ľudožravým vlkom (aby sa ukázalo, či sa nimi vôbec má do budúcnosti zmysel zaoberať) a ak náhodou slabé bábätko prežije a vyrastie z neho dospelý muž so zdravotnými problémami, je to automaticky zákerný zradca. Ja osobne sa k tomu nechcem vyjadrovať. Len konštatujem. Miller samozrejme nie je Alan Moore (myslím, že mu o nič také ani nikdy nešlo, hoci...), takže je to nenáročné čítanie, ktoré zvládnete za hodinu. Na komikse zaujmú okrem originálnej kresby atypické rozmery. Naopak, rozčarovala ma absencia textových bonusov; taký kultový (len v ČR vyšiel päťkrát) komiks, v tomto prípade navyše môžuci sa pochváliť rovnako kultovým filmovým spracovaním, si bonusy jednak zaslúžil a jednak by určite bolo o čom rozprávať. Inak, aj 301 by bol skvelý názov (Efiáltés).

NHM je skvelý projekt na zoznámenie s aj menej slánymi marveláckymi postavami, ale česť výnimkám by ste v NHM márne hľadali pecky (za mňa napr. Cloak a Daggerová). Iron Fist ma nudil vo všetkom, v čom pobehoval. Či už vo vlastných dobrodružstvách, alebo ako súčasť tímu. Seriál s Finnom Jonesom bol taký nezáživný, že som jeho sledovanie stopol po prvej časti; neverím, že sa dožil dvoch sérií + jednej v Defenders + hosťovačky v seriáli Luke Cage. Od jeho účasti v NHM som neočakával nič. Jediný dôvod kúpy bola šialene nízka cena 3 eurá. X mesiacov som však čítanie odkladal. Chyba. Retro úvod je ešte tradičná nuda, ale z historického hľadiska máme dočinenia so zásadným počinom, keďže ide o Fistov debut z r. 1974 z časopisu Marvel Premiere. A je krátky, takže sa dá zvládnuť. Nasleduje 6-dielna, dnes už klasická séria (či skôr úvod do série) The Immortal Iron Fist z r. 2007. A to som skoro padol na zadok. Scenár písal Ed Brubaker (Criminal, Po stopách Catwoman), od ktorého som nikdy nič zlé nečítal. Skvelý je i tentokrát, čím potvrdil moju teóriu, že i okolo nudnej postavy sa dá vystavať skvelý príbeh, ak sa chce a ak autor má talent. Takýto drsný, ponurý a realistický reštart (?) som naposledy čítal v dobe, keď sa Daredevila chopil Kevin Smith v Ďábel strážný. Svoje robí i umiestnenie na diametrálne odlišné miesta (Francúzsko, Tibet, USA) a dokonca rokov (súčasnosť, 1860, 1227, 1545, 1926). Zaujal ma tiež koncept viacerých Iron Fistov (resp. dedenia tohto titulu á la Fantóm) a prekvapivo krvavé vojnové výjavy (nie je ich veľa, ale o to dlhšie vám utkvejú v pamäti). Aj keď (pri všetkej úcte k Brubakerovi) musím dodať, že tentokrát je kresba možno ešte o stupeň lepia, než príbeh. Možno z dôvodu, že to Ed nemal plne vo svojej réžii, keďže sa na scenári spolupodieľal s Mattom Fractionom a to nie je práve synonymum pre génia (Válečné jizvy, Samotný strach). Ilustrátorov bolo strašne veľa, ale vypichnúť jednoznačne musím Španiela Davida Ajau (Secret Avengers) a Američanov Toma Palmera (NHM: Wasp) a Sala Buscemu (Spider-Man: Smrt Jean DeWolffové); po výtvarnej stránke je to skutočne krásna jazda a veľká pecka (vrátane skvelých „jednotných“ obálok).

Dospelé európske sci-fi z konca 90. rokov, ktoré je dobre napísané a ešte lepšie nakreslené. Vizuálne pripomína Scottovho Votrelca: všetko je ponuré, realistické a ak to nefunguje, stačí do toho kopnúť a malo by to naskočiť. Ale ani scenár nie je zlý, len je to proste klasický pomalší úvod do témy, počas ktorého sa musíme zoznámiť s postavami (a že ich je), so vzťahmi medzi nimi (detto) a so zvláštnym svetom, v ktorom sa dej odohráva. Hoci to môže pôsobiť trochu ako iné európske sci-fi z edície Modrá CREW a to menovite Orbital, Universal War One 1, 2 politiku a vojnové konflikty berie skôr len ako kulisu. Do popredia stavia úžas z nevysvetliteľného (zatiaľ?) javu, ktorým je „stena“ a veci s ňou súvisiace. Má to viacero momentov, ktoré vám zrejme budú pripomínať slávne sci-fi filmy (Star Wars, 2001: Vesmírna odysea), ale nie je to lacná, ani trápna vykrádačka, komiks má svoju vlastnú tvár. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-universal-war-one-1-2-komiks

„Tví nepřátelé tě utvářejí.“ Keď som čítal európsku pecku Orlové Říma, ani vo sne by mi nenapadlo, že Marini raz bude robiť Batmana. Každý, kto s jeho prácou mal skúsenosť, veľmi dobre vie, že kresba tohto démonického Švajčiara je úchvatná, vynikajúca, perfektná, dosaďte si ľubovoľný superlatív. Najviac ma uchvátilo jeho realistické poňatie Batmana (kostým, batcave, batmobil) a najmä geniálne nakreslený Gotham. Kým v iných komiksoch ilustrátori majú tendenciu skĺzať ku gýču a Batmanovo mesto ponímajú príliš démonicky, ponuro a za každú cenu (až afektovane) depresívne, v Mariniho opulentnom podaní je samozrejme mimoriadne temné a nebezpečné, ale zároveň živé a pulzujúce. Ľahko uveríme, že okrem šialencov v ňom existujú aj normálni ľudia, ktorí chodia každý deň do roboty. Najúchvatnejšie sú neuveriteľné panoramatické zábery z pohľadu vtáka prepáčte netopiera. Z tých som nedokázal odtrhnúť zrak. Minimálne kvôli fantastickej kresbe toto proste MUSÍTE čítať. Žiaľ, Marini si aj napísal scenár. A tu už nastáva problém. Vinou toho Můj temný princ pripomína grafický román Joker, v ktorom tiež kresba presahovala nepostačujúci scenár. Na prvé prečítanie bol fajn, ale pri druhom som si uvedomil, aký je miestami až mizerný (!). Jednak som sa v niektorých momentoch strácal (takže Joker vie, že Batman je Wayne?), jednak ma rušili pseudo humorné okamihy (zatiaľ som nečítal komiks, v ktorom by sa mi Harley Queen vyložene páčila) a zápletka s drahokamom za 50 miliónov sa mi k tak temnému príbehu nehodila. Nesedelo mi ani to, že Joker je tu poňatý nebezpečne, ale zároveň ako vlastne celkom fajn ujko, čo však ani omylom nejde dokopy s tým, ako vyvražďuje nevinných a unáša deti. Catwoman mám relatívne rád, ale tentokrát zbytočne komplikuje situáciu. Zvláštne je narábané s motívom otcovstva; v dobách testov DNA by asi nemohol byť z otcovstva zažalovaný niekto, kto... ale OK, tu už sa dostávame na tenký ľad spoilerov. Každopádne aspoň dodám, že finálny twist mi pripadal ako vycucaný z prsta a očakávateľný (nevraviac o tom, že ho vyzradí sám Marini behom prvých pár strán, čo si síce uvedomíte až spätne, ale uvedomíte). Rád by som však skončil pozitívne, lebo Marini si prehnanú kritiku nezaslúži. Po batmanovských megaudalostiach (Metal) a ambicióznych záležitostiach (Černé zrcadlo, R.I.P.) som takúto jednohubku potreboval a patrične som si ju užil. A tá kresba je skutočne neskutočná. Takže minimálne za ňu 4*.

Jak jsem se reinkarnoval coby sliz. No uznajte, niečo s takým názvom proste MUSÍTE vlastniť. Som skôr na hororové mangy, ale mám rád aj civilnejšie (Orange, Němý hlas). Toto je hocičo, len nie civilné. Hlavný (ľudský) hrdina zomrie na prvých stranách s heslom „cintoríny sú plné statočných“. Následne sa reinkarnuje nie ako svalnatý titan, ale ako megamocný a extra magický sliz v rozprávkovej ríši plnej drakov, goblinov a eroelfiek (zistíte). Znie to ako blbosť, ale je to zábavné, kúzelné, rozkošné a samozrejme originálne a teda nepredvídateľné. Scenár je interaktívny, pripomína PC hru: Rimuru sa postupne zoznamuje s jednotlivými svojimi superschopnosťami, učí sa ich správne využívať, prípadne ich aktualizuje, vylepšuje atď. A mínusy? Možno trochu monotónny resp. epizódny dej a zmätený začiatok (ale to je dané šialenosťou zápletky, čo samo osebe nie je mínus). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-jak-jsem-se-reinkarnoval-coby-sliz-1-manga

Toto akoby ani nerobili scenáristi Scott Beatty a Chuck Dixon a španielsky ilustrátor Marcos Martín. Ich predchádzajúci Robin: Rok jedna ma nenadchol, takže som bol voči originu (oveľa menej známej) Batgirl skeptický. A som skôr fanúšik Batmana samotára, než Batmana a jeho „rodiny“, takže o to vyšších rozmerov dosahovala skepsa pred čítaním. Nakoniec to bola skvelá jazda, ktorej veľa dáva to, že Batman (a Robin) tu majú skôr cameo a, to najmä, je prítomná neskonale odzbrojujúca hlavná superhrdinka. Babs Gordonová je rozkošná, zlatá, sympatická, do všetkého ide naplno, verí svojim snom a je s ňou zábava bez toho, aby bola afektovaná. Ešte nevykazuje stupeň vyhorenosti, skôr naopak: do akcie sa vrhá s nákazlivou radosťou s tým, že šak hádam to nejak prežije (ak nie, tak nie). Zelenooká ryšavka váži 55 kíl (aj s topánkami) a kostým si ušila sama doma. Hihňá sa, je akrobatická, páli jej to, ale s motorkami si fakt nerozumie, z Batmana má síce ako-taký rešpekt, ale nejak smrteľne vážne ho neberie, z jeho hustej prísnosti si ťažkú hlavu nerobí a v neposlednom rade je zmierená s tým, že Netopier nejeden raz nezaslúžene zlizne smotanu (v tomto by si akiste rozumela s členmi série Gotham Central). Všetko si musí vydobyť sama a nakoniec za to tak či onak zaplatí, keďže v živote to tak býva, že žiadny dobrý skutok nezostane bez trestu. Je zamilovaná, je akčná a jej srdce bije za spravodlivosť. Robí chyby, ale práve vďaka nim je uveriteľná a je skvelé, že sa napriek tomu nevzdáva, ide ďalej a vyvíja sa (v tejto práci žiadne opätky!). Komiks je odľahčený, milý a úsmevný, ale nad Batgirl sa neustále vznáša temný oblak, keďže sme čítali Kameňák (na čo poukazuje posledná, vzhľadom na nadchádzajúce udalosti mrazivá scéna). Keď to budete čakať najmenej, na vás tvorcovia spoza rohu nečakane vypália drsnosť („nehoda“ na natáčaní) a dojatie (cintorínová prísaha, pekný vzťah s otcom). Záporáci Killer Moth a Firefly sú vcelku humorní, ale paradoxne i práve v tom drieme ich sila, keďže od nich nič nečakáte a potom urobia niečo, z čoho vám stuhne krv v žilách, čo je rafinovaný, hoci jednoduchý scenáristický prístup. Naprieč rozprávaním nás sprevádza Barbarin láskavo-ironicko-nákazlivý vnútorný monológ. Toto rozhodne nie je Robin v sukni, ale samostatná, originálna a kvalitná hrdinka. Nádherné farby Španiela Javiera Rodrigueza (Avengers: Elita). Negatívne ma zaskočil azda len Batmanov výcvikový tábor (to už mi pripadalo cez čiaru i na Batmana).