Čo môže byť pre dieťa lepšie ako prvý komiks, ak nie komiks so Spider-Manom? Toto mal byť pôvodne darček pre malé dieťa, ale nakoniec to nedopadlo a komiks mi skysol doma. Je jasné, že sa v hodnotení naň nedajú aplikovať bežné recenzentské postupy pri komiksoch určených dospelému čitateľovi. Takže, čo napísať? Milo ma prekvapilo, že to vyzerá lepšie, než som čakal. CREW komiks do sveta vyslalo v tvrdej väzbe a na kvalitnom papieri. Čo sa príbehov týka, je to skôr poviedková zbierka s uzavretými koncami. Je to také, nuž, detské. Hravé, plné farieb, nedeje sa tu nič vážne, „len“ plno akcie a humoru. Pokúšal som sa vcítiť do kože povedzme 10-ročného chlapca a myslím si, že by sa za istých okolností mohol cítiť podobne, ako ja, keď mi ako malému rodičia v 90. rokoch kupovali Záhadného Spider-Mana od Semic Slovartu. Lenže kým ten (česť výnimkám) beh s časom plus-mínus relatívne vyhral a ešte i dnes sa jedná o skvelé, vzrušujúce, napínavé a dobre napísané (a nakreslené) príbehy, z nich niektoré dnes už patria medzi regulárnu klasiku, toto je jednorázová spotrebiteľská záležitosť, v ktorej Sandmana síce posadia za mreže, ale následne odtiaľ utečie a na otázku, ako sa mu to podarilo utiecť odpovie, že je Sandman, žiadne väzenie ho nezadrží. Aha, super, tak super brácho. Ak dané dieťa vie, kto je kto a o čo ide, asi si to užije, s nadšením tomu flákne 5* z 10, v škole o tom bude rozprávať celý týždeň a na meniny, narodeniny alebo pod stromček (ideálne všade) bude chcieť ďalší komiks. Ak to ale bude jeho skutočne prvý komiks v živote, pochybujem, že sa bude vedieť orientovať. Kresba sa sústredí samozrejme takisto na detského čitateľ, ale i ako štyridsiatnikovi sa mi páčila, podobný štýl sa k pánovi Pavúkovi proste hodí (až na jeden katastrofálny záber v okne, kde vyzerá ako keby mal nafúknutú hlavu). Hodnotenie z pohľadu dospelého čitateľa, pretože Spajdy v Anglicku stretávajúci dinosaurov je predsa len už príliš... príliš... no skrátka príliš. Ale ak máte k dispozícii malé dieťa a neviete, aký mu kúpiť darček, riskol by som to byť na vašom mieste.

„Nejmenují se Sebevražedný oddíl pro nic za nic.“ Prekvapivo hrubý komiks, ktorý síce neponúka nič viac (ale ani nič menej), než čoho je schopná súčasná mainstreamová komiksová tvorba. Ponúka skvelú postavu Juana, ktorý nič nedokáže (?), napriek tomu bol naverbovaný do Samovražedného oddielu. Je mu jasné, že takí ako on, bezmenní nešťastníci, ktorých nikto nepozná, predstavujú v podobných príbehoch povinné krovie, ktoré je tu len preto, aby mal kto umierať. Alebo je všetko inak? Žiaľ, príbeh s Juanom je najlepší, ale i najkratší. V nasledujúcom deji sa už postava nevyskytuje. Najmohutnejší priestor obsadil príbeh, ktorý je takou klasickou akčnou (veľko) jazdou, čo je trochu otravné, našťastie to však v poslednej chvíli zachraňuje jednak sebareflexia nie úplne bežná u amerických superhrdinských scenáristov a jednak do popredia z úzadia vystupujúca masívna Amanda Waller. Kým bola predtým, než sa z nej stala chladná beštia? Komiks sa pokúsi dostať sa jej pod kožu a vysvetliť nám jej (áno, nejeden raz vskutku kontroverzné) rozhodnutia. Darí sa mu to, ale opäť: i toto má len pomerne malý priestor, čo je fakt škoda. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-sebevrazedny-oddil-7-vymytit-zlo-komiks

„Život není rakovina.“ – „Ale civilizace ano.“ Ľahký nadpriemer, ale 4* tomu nedám (lebo nudná Artemis a nezáživný Bizarro). Triumvirát pojednáva o historicky prvom stretnutí Supermana, Wonder Woman a Batmana alias „najlepšieho tímu sveta“. Práve chémia medzi nimi je najväčšou devízou komiksovej knihy. Sú tak rozdielni, až to vytvára nielen napätie, ale i humorné okamihy. Ra´s al Ghula mám rád, ale tu je divný. Naopak, skvelá je kresba Matta Wagnera (Batman 8: Chladné dny), zároveň scenáristu Triumvirátu. Wagnerovi s farbami pomohol slávny Dave Stewart (Baltimore, DC: Nová hranice). Wagner si užíva, že mu komiks umožnil predstaviť nielen rôznorodé postavy (mystický Ra´s, temný Batman, optimistický Superman), ale tiež prostredia, ktoré už azda viac odlišnejšie byť nemohli (Metropolis, Gotham, Themyscira). Mattova kresba je veľmi príjemná a sympatická. Lahodí oku, je čistá a hladká. Nenachádza sa v nej nič navyše, ale nie je odlfáknutá, skôr naopak; osobne som si ju veľmi vychutnal. Scenár je pochopiteľný a priamočiary. Treba pri ňom dávať pozor, ale na jeho pochopene nepotrebujete mať načítané dve tony starých materiálov, ako u niektorých iných vecí od DC. Napriek tomu nie je žiadny zázrak. Zápletka ma nebavila; možno by som pri historicky prvom stretnutí troch osobností uvítal paradoxne čosi komornejšie a nie „len“ ďalší koniec sveta. Ak by to poňali ako komédiu stavajúcu na rozdielnosti tria, asi by som šiel na 4*. Žiaľ, nestalo sa a tieto (fakt vtipné a vynaliezavé) momenty sú zadupané do zeme klasickým superhrdinským klišé. Túto moju domnienku potvrdzuje finále, ktoré je veľkolepé a akčné, ale paradoxne to nie je ono, kebyže postavy sedia v reštaurácii a rozprávajú sa, bavilo ma to viac. Na strane druhej, istý okultno-mystický nádych sa mi páčil, pripomenul mi Batmana Mikea Mignoly alebo Prázdný toulec Green Arrowa. Proste, ak sa aj objavil nejaký plus, a ten sa dozaista objavil, prakticky okamžite prišlo rozčarovanie napr. v podobe, že komiks občas pôsobí dojmom, ako keby chýbalo pár panelov, alebo rovno strán (WW je spútaná, Batman nedostupný, na WW strieľa týpek zo samopalu a na ďalšom paneli po týpkovi ani stopa a Netopier oslobodzuje WW).

Dokončenie legendárneho runu Maximum Carnage sa (neprekvapivo) nesie v duchu prvej polovice. Asi by bolo divné, ak by to scenáristi poňali inak. Takže komu sa „jednotka“ páčila, užije si aj „dvojku“. A komu nie... Ja som uprostred. Som rád, že táto klasika u nás vyšla a páčila sa mi deväťdesiatková kresba, ale zároveň som si (opäť raz) potvrdil, že to, že je niečo v rámci žánru považované za kult, ešte automaticky neznamená, že mi to sadne. Ono je to vlastne 14 (slovom: štrnásť!) zošitov pojednávajúcich o tom, ako v New Yorku zúri vojna medzi záporákmi a hrdinami (+ antagonistami). A to je celé? Nuž, áno. Toto všetko nie že 14 zošitov, ale posledný je de facto pre istotu rozdelený na ďalšie dve časti, takže nakoniec je ich až nekonečných 15. Keď hlavný záporák zomrel a povedal som si „konečne nastane čas na pokojný dialóg a rekapituláciu“... tak sa nečakane vynorí z jazera a boj pokračuje! To už mi fakt pripadalo až ako paródia. Tou svojou nonstop akčnosťou je to úmorné. Ono je síce pekné, že sa do popretia opäť raz stavia Spajdyho statočnosť (nebojuje tu len proti bežným záporákom, ale sem-tam čiastočne i proti členom vlastného tímu, keď sa utrhnú z reťaze a rozhodnú sa zabiť záporáka). Keď som to konečne vyčerpane dočítal a zrekapituloval som si to všetko, nemohol som veriť, že tak málo stačí k vytvoreniu štrnásť pardon pätnásťdielneho komiksu: v podstate len nudná (zato gigantická) bitka s drobnými prestávkami na krajne nezaujímavé dialógové okamihy. Sorry, prvej polovici som z posledných síl a enormne vyčerpaný udelil 3*, ale druhý raz to už nespravím.

„Bohové přicházejí a odcházejí.“ Určite jeden z nezásadnejších Thororových komiksov za... veľmi dlhú dobu. Jason Aaron sa Skalpami a Parchantami z jihu právom prebojoval do absolútnej scenáristickej komiksovej špičky. Vďaka tomu ho povolal do svojich služieb Marvel, kde robil Doctora Strangea, Avengers alebo Conana. Problém je, že mnohé z daných komiksov boli skvelé, fakt sa mi páčili, ale fanúšikovia Jasonových začiatkov nemohli nevidieť (a ja v čele s nimi), že sa jeho ostrie skrátka muselo komerčne otupiť, lebo, nuž, Marvel. Dobrou správou je, Thor: Zabiják bohů je zhmotnením príslovia vlk nažratý, ovca celá. Fanúšikovia Aaronovho drsného štýlu si určite prídu na svoje. Je to temné, ponuré a v rámci možností tvrdé. Umiera sa tu, postavy majú sex. Samozrejme, v rámci mantinelov (Marvelu). Na svoje si ale prídu aj „len“ Thorovi fanúšikovia, ktorí od Aarona nikdy nič nečítali a ani po tom nejak extra netúžia. Scenár kladie zaujímavé otázky typu „bude svet lepší bez bohov?“ alebo „ak niekto zabíja bohov, nie je paradoxne aj on boh?“. Vyzdvihnúť treba nielen luxusné prevedenie (tvrdú väzbu s prebalom a desiatky bonusov), ale i unikátnu kresbu drastického Chorváta Esada Ribiċa. Ten doteraz robil najmä obálky pre Jasonových Conanov, tentoraz mu však dovolil nakresliť celý komiks a vyzerá to vskutku úžasne, radosť listovať. S jednou kapitolou Esadovi pomohol veterán Butch Guice (Supermanova smrt). I jeho práca je skvelá. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-thor-zabijak-bohu-komiks

Konečne sa k nám dostal legendárny 14-dielny run Maximum Carnage. Žiaľ, za mňa deväťdesiatkový priemer. Ak sa vám však sníva o tom, že ste Venom a na tapete monitora máte umiestneného Carnagea, je pre vás komiks absolútnou povinnosťou. Príbeh je síce zlepencom piatich (!) spider-manovských sérií, ale napriek prítomnosti štyroch (!) scenáristov nepôsobí nekonzistentne. Čo neznamená, že je to geniálna práca. Slovo príbeh je totiž asi prehnané. Samozrejme, že to MALO scenár. O tom nikto (?) nepochybuje. Ale je to len akčná tuctovka, kde sa každý bije s každým a následne spolupracuje proti novému nepriateľovi a okamžite od toho upúšťa a opäť sa bijú medzi sebou. A uprostred toho tony dialógov, čo je síce pekné, lenže o čom sa budete baviť uprostred akčnej scény? Presne tak. O ničom. To všetko uprostred New Yorku. Takže autá lietajú vzduchom, ľudia húfne padajú k zemi po desiatkach a budovy vybuchujú, ale je to samozrejme Marvel, takže tak nejak stále máte pocit, že sa budovy do konca týždňa zrekonštruujú, plechy áut sa vyklepú, „mŕtvi“ obyvatelia Veľkého jablka vstanú a zajtra ráno vyrazia do roboty (viacero nevinných civilov bolo dokázateľne zabitých dosť brutálne, len proste mimo záber). Niekoho akiste zaujme práve to, že sa neustále čosi deje. Ale mňa z toho už po chvíli bolela hlava a zhrozil som sa pri zistení, že ma čaká dokončenie v druhej knihe, ktorá sa bude odvíjať v podobnom duchu. Ako niekoho, kto vyrastal na americkom komikse 80. a 90. rokov, ma nadchla deväťdesiatková kresba, pre ktorú mám nostalgickú slabosť. Skritizoval by som na nej azda len to, že Peter vyzerá ako kulturista a MJ ako radikálna prefajčená fúria, ktorá pri prvej príležitosti hystericky hádže o steny šálky a to bohužiaľ aj tie vzácne (a drahé) od babičky. Komiksu ubližuje šokujúci moment SPOILERY DO KONCA KOMENTU keď sa na scéne zjavia živí Petrovi rodičia. To je niečo, na čo nie sme zvyknutí, nemá to u nás žiadnu tradíciu a vyložene to popiera postavu Petra Parkera ako takú. Trúfam si tvrdiť, že väčšina tuzemských čitateľov nebude tušiť, odkiaľ fúka vietor (v rámci vysvetlenia si budú musieť vystačiť s úvodným „Dosud se stalo“, kde zaznie, že boli dve desaťročia väznení, teraz sa vrátili k Petrovi, ten sa správa akoby sa nič mimoriadne nestalo a všetci sú strašne v pohode).

„Konečně jsem se přidal ke skupině, kde já jsem ten morální.“ Keď sa na konci Aquamana 6: Smrti krále bájna Atlantída šokujúco vyplavila nad vodnú hladinu, logicky som očakával, že sa následne doplaví bežné pokračovanie. DC ma ale prekvapilo a namiesto klasickej sedmičky prišlo s crossoverom. Na jeho napísanie boli najatí muži majúci s obomi diametrálne odlišnými ságami bohaté, dlhoročné skúsenosti: Dan Abnett a Rob Williams. A je to poznať. Páni majú v postavách a vzťahoch jasno, píšu ľavou zadnou. Samozrejme, asi nemá zmysel čakať šokujúci a revolučný príbeh á la Alan Moore (hoci by sa to dalo, veď sa na scéne zjavil nový svetadiel, nová veľmoc – ako na to zareaguje svet?). Toto je proste taký stopercentný crossoverský mainstream, že dvestopercentnejší azda už byť ani nemohol. Dej svižne a sviežo upaľuje (ehm, pláva) dopredu, strieda lokácie, postavy, dialógy, hlášky, tony akcie. Nie je to nič viac, ale ani nič menej, ako poctivá, dobrá americká komiksová zábava. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-aquaman-sebevrazedny-oddil-potopte-atlantidu-komiks

Kebyže mám o 3O rokov menej, dám nekompromisných 5* a samozrejme všetok hlavolamský obsah by som mal do večera vyriešený, vystrihnutý, vymaľovaný a nalepený na stene. Túto knihu som si kupoval práve preto, aby ma vrátila nazad do 90. rokov, kedy mi ako malému rodičia kupovali disneyovské komiksy á la Mickey Mouse, Káčer Donald, či Duck Tales. Obsahuje totiž nielen samotné komiksy s mojimi obľúbenými postavičkami, ale tiež desiatky strán krížoviek, rébusov, hádaniek a hier. Z hlavolamov som nanešťastie už vyrástol, ale aspoň to má za následok, že kým vtedy som všetky komiksy s krížovkami znehodnotil tým, že som ich vyplnil a navždy nenávratne poškodil, tentokrát som ich nechal nedochnuté a teda zachované pre budúce generácie. Nuž... asi neexistuje smutnejší dôkaz toho, ako som zostarol. Samotné komiksy (rovnako, ako sympatický formát a vcelku štedrý počet strán) sú síce fajn. Navyše nejeden raz dobrodružného charakteru, čo je fajn na druhú. Ale je to skôr také „spotrebiteľské“ čosi, pri čom má rýchlo ubehnúť čas, ale čo vám nič nedá, nič to vo vás nezanechá (napr. na rozdiel od legendárnych diel Dona Rosu). Jedným okom dnu a druhým von resp. nič proti ničomu. Pochádzajú z rokov 1988 – 1997. Naspäť do hlbokej minulosti ma to určite vrátilo, takže misia splnená. Ale 4* si to napriek snahe nezaslúži.

Jednotka bola super, ale od dvojky som mal zrejme priveľké očakávania resp. som ju naopak podcenil, pretože som naivne čakal, že bude rovnako prehľadná, ako prvá časť. To som sa však kruto mýlil. Keďže mi ale za sériou Orbital bolo smutno, rozhodol som sa kúpiť si trojku a pred začítaním som sa zmieril. S čím? Nuž, s obrovským množstvom postáv (s nie vždy jasnými motiváciami), rozmanitými rasami, stovkami národov, vzťahmi a komplikovanými pravidlami sveta budúcnosti. Proste som rozhodol si trojku „len“ užiť. Nechať sa voľne unášať strhujúcim, dynamickým dejom. Chápem, že séria niekomu nesadne, ale pre mňa trojka predstavuje návrat späť na výslnie, počas ktorého som sa síce v univerze sem-tam strácal, ale celkovo som mal dočinenia s chytľavou, nadmieru zábavnou jazdou. Je to séria vizuálne atraktívna, scenáristicky exotická a zaujímavá a môže sa pochváliť originálnymi (ako inak) a pútavými postavami. Belgický scenárista Sylvain Runberg (Dobyvatelé, Zarov) to napísal ako dospelé európske sci-fi, pri ktorom treba premýšľať. Ostatne, aj v živote je všetko komplikované a treba čítať medzi riadkami. Čo je dobro? Čo zlo? Aký je rozdiel medzi terorizmom a dobrým skutkom, ak je terorizmus použitý na zvrátenie zlých vecí? Samozrejmosťou je nádherná kresba Francúza Serge Pellého. Svet, ktorý s Runbergom stvoril, je prekrásny, plný nápaditých nápadov a skvelých vizuálnych hračiek. Počas čítania ma pozoruhodná výtvarná stránka vrátila o pár desaťročí do minulosti, keď mi rodičia v Prahe od pouličného kolportéra kúpili Funkyho Kovala (fakt sa nenájde nikto, kto ho u nás znova vydá?) a ja som pri ňom zabudol dýchať. Orbital pripomína Babylon 5 alebo Star Wars, lež nie pôvodnú trilógiu, ale prequel-sériu (vysoký počet politikárčenia a zákulisného ťahania za nitky). Prípadne Dunu, ale to už preháňam. Každopádne, aj keď cítiť viacero inšpiračných zdrojov, séria má svoju vlastnú tvár a nezameniteľný štýl. V budúcnosti bude nepochybne sama inšpirovať iných.

„Zde pár skrovných kvítků.“ Táto jednohubka (od scenáristu legendárnych sérií Asterix a Obelix, Indiána Umpa-Pa alebo Velký vezír Iznougud) mi urobila fakt radosť, rovnako tak pekná obálka a sympatický A4 formát. Čo ma sklamalo, bola absencia aspoň štipky bonusov textového charakteru; u tak kultového a starého (1957) komiksu by akiste viacerí čitatelia uvítali medailóniky autorov alebo pár slov o samotnom pištoľníkovi, ktorý tasí rýchlejšie, ako jeho tieň. Naopak, scenár je vyladený a pobaví nielen deti, ale aj dospelého, ktorý nezabudol na to, aké je to byť dieťaťom so zatajeným dychom listujúcim komiksom. Humor je teoreticky detský, ale zároveň plný hravých nápadov a sviežich detailov. Obsahuje množstvo na prvý raz azda prehliadnuteľných fórikov. Kresba rozkošná. Ale tou železnicou by som fakt nechcel ísť.

Atmosféra hustne. Má na tom vplyv ponuré jesenné počasie. Obloha je väčšinu dňa zatiahnutá. Chlad preniká do múrov starobylých budov, ktoré si pamätajú strašidelne veľa. Opadané stromy. Ľudia vonku pália veľké kopy lístia a následne rýchlo opúšťajú ulice a uchyľujú sa do svojich príbytkov, kde je teplo a útulne. Až v tretej Prašine som sa začal naplno cítiť ako vo Foglarových Stínadlach. Ak sa v budúcnosti ešte viac pridá na temnej atmosfére a zamotanejšej zápletke (zatiaľ sú to skôr len náznaky), možno pôjdem na 4*.

„Hodně se usmívá, ale je to takovej smutnej úsměv, víte?“ Dvojka je o chlp slabšia, ale nebojte sa: keďže sú to Brubaker a Phillips, stále máme dočinenia s patrične úderným nadpriemerom. V dvojke je príbeh dôstojne ukončený. Odpovede na niektoré otázky Ed necháva bez odpovedí resp. ich zamotal tak majstrovsky, že zrejme nebudete vedieť, ako sa to skončilo (tentokrát to nemyslím ako kritiku, skôr naopak). Brubaker v scenári síce žiaľ siahol po hŕstke béčkarských zvratov, v ktorých neskutočným spôsobom ohýba náhodu (Dylan sa pri kúpe kávy dozvie, že po ňom ruská mafia stále ide, to ako vážne?). Avšak nejde o nič katastrofické (len by ste to u machra Brubakerovho formátu skrátka nečakali). Inak vynikajúca vec, ktorej veľa dáva sympatický ústredný mladistvý (anti?)hrdina, ktorému držíme palce, aj keď samozrejme vieme, že takto by sa to nemalo robiť, lebo by to skončilo ako vo filmovej Očiste. Ostatné postavy sú buď sympatické (vyšetrovateľka, Kira, mama) alebo zaujímavé i na minimalistickom priestore (psychiater, šéf mafie). Samozrejmosťou je bravúrna výtvarná stránka Brubakerovho dvorného Seana Phillipsa (snežné pasáže). Kvitujem zákerný koniec. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-zabij-nebo-budes-zabit-kniha-druha-komiks

Svalnatého sovietskeho obra s dobrým srdcom vytvorili v 70. rokoch 20. storočia. Mal byť pre X-Menov to, čo Hulk pre Avengers a Thing pre F4. Čakal som skvelú jazdu a napokon som sa dočkal priemeru. Klasický NHM so všetkým dobrým, ale tentokrát predsa len skôr najmä zlým, čo k tomu patrí. Pozostáva z komiksov, ktoré spolu navzájom nesúvisia. Sú prítomné príbehy z rôznych desaťročí od rôznych scenáristov, ako tiež ilustrátorov, pričom toto všetko nám má ucelene predstaviť menej známu postavu. Avšak to, že prítomných je tak veľa ilustrátorov, scenáristov a útržkov z rôznych dôb, má za následok akurát to, že je všetko vytrhnuté z kontextu. Komiksová antológia adekvátnym spôsobom nedokáže patrične vyzdvihnúť hlavné plusy Petra Rasputina. Nehovoriac o tom, že prvých 50. stranách vôbec nie je o ňom (!), ale skôr o Wolverineovi, Storm, Cylopsovi alebo Lukeovi Cageovi. Najlepšie sú záverečné První roky Petra Rasputina. U nás zatiaľ neznámy Angličan Trevor Fairsine parádne nakreslil solídny scenár Chrisa Yosta (Superior Spider-Man, Válečné jizvy). Pojednáva o Colossusových počiatkoch v Sovietskom zväze a o tom, ako bol naverbovaný do amerických X-Menov; zaujímavé je, že koniec je vlastne skôr začiatkom. Predchádzajúce príbehy sú alebo staré a naivné alebo nové, ale prázdne, len akčná kvázi bombastická výplň bez duše. Vo filmoch X-Men a Deadpool ma postava bavila viac.

„Prozatím asi zůstanu mrtvá.“ Gotham sa za tie roky nezmenil, ale ona áno. Alebo nie? Kto by mal písať drsný noir z Gothamu, ak nie Brubaker? Criminal. Gotham Central. Muž, který se smál. Názvy hovoria myslím za všetko. Ed sa nezaprie a s pomocou spolu-scenáristu a ilustrátora Darwyna Cookea (DC: Nová hranice, Parker: Lovec) vytvoril celistvú, nekompromisnú zlodejskú tímovku so sympatickými postavami. Samozrejme v čele s Catwoman. Osviežujúce je, že v tomto komikse vlastne vystupuje skôr Selina, než Catwoman. Jasné, ono sa to pravdaže od seba nedá bohvieako oddeliť, ale minimálne čo sa kostýmu týka, tak mimo hŕstky flashbackov tu nenájdete žiadny typický mačací vzhľad. Páčilo sa mi vyobrazenie Seliny ako nie dokonalej antagonistky, ktorá občas potrebuje pomoc od iných a inokedy si od nich naopak musí držať odstup, lebo pustiť si ich príliš blízko predstavuje riziko. Tempo je svižné a dravé. Zápletka prehľadná, pritom však zvraty a podrazy dokážu zaskočiť. Vezmite jed na to, že krásne a tajomné ženy prinášajú smrť. Možno chtiac a možno omylom, v konečnom dôsledku je to fuk, nie? Nadáva sa tu, umiera sa tu (niekedy zomrie vinný, inokedy nevinný, toto dopredu nikdy neviete povedať), dokonca postavy majú pohlavný styk. Samozrejme v medziach mainstreamového komiksu, no aj tak je to hmatateľné. Selinina velká loupež pripomína kvalitný hollywoodsky heist movie, ktorý si ide priamo za svojím, ráta s inteligenciou fanúšika, upaľuje z bodu A cez bod B až do drsného finále, v ktorom môže zomrieť v podstate hocikto (pričom, ako to už chodí, smrť spravidla príde v momente, keď to čakáte najmenej). Nakreslené je to nezameniteľným, atypickým Cookeovým štýlom, ktorý rozpoznáte na prvú dobrú. Chápem, že mnohým nebude vyhovovať z dôvodu, že im jej „detskosť“ (?) nebude ladiť s dospelou zápletkou. No ja som si to vychutnal. Daveovi s kresbou mimochodom pomáhal exkluzívny Kanaďan Cameron Stewart (Po stopách Catwoman, Ú.P.V.O.). Zaujímavým dodatkom sú pasáže s tvrďáckym súkromným očkom Slamom Bradleym. Toho Ed Brubaker vytiahol z análov (ehm) DC komiksu 30. rokov 20. storočia. A spravil to perfektne. Kapitoly s ním sú na jednej strane zbytočné, keďže vlastne len ukazujú to, čo sa stalo mimo záber v hlavnom deji a my sme to síce nevideli, ale plus-mínus sme si vedeli domyslieť, že to prebiehalo takto. Takže je prítomná istá pachuť zbytočnosti. Ale zároveň inkriminované kapitoly pekne dopĺňajú ústrednú zápletku + je to fakt krásne žánrovo-štýlové cvičenie v rámci noir detektívok, takže mi ich prítomnosť až tak nevadila. A možno príde aj kúzelník pardon Batman. Retro komiks z r. 1940 je tradične slabučký, ale jedinečný vďaka tomu, že predstavuje debut Catwoman (vtedy ešte The Cat).

Zo začiatku som si myslel, že tomu viac ako 2* nedám. Postupne sa to navýšilo na 3. Ale tak dlho mi to ležalo v hlave, že napokon po druhom prečítaní musím ísť na 4*. Rozumiem, prečo mnohých komiks sklamal, naštval, znechutil. Ostatne, aj ja som čakal viac. Ani ja nechápem, prečo, keď už scenáristi dostanú povolenie od šéfstva zlikvidovať zásadnú postavu (čo ozaj v histórii komiksu nikdy nebola žiadna samozrejmosť), tak že prečo to poriadne nevyužijú a prídu s priemerným scenárom. V Marvele sa to stalo Stacyovým a v DC nielen Supermanovi, ale i Robinovi. Tragické úmrtia, či už kapitána Stacyho a jeho dcéry, alebo Batmanovho sidekicka, boli síce z podstaty znepokojujúce (a áno, otriasli kánonom), ale predchádzali im zdĺhavé a pravdupovediac neveľmi pútavé príbehy. Samotné smrti boli silné, lenže dovtedajší dej, ktorý k nim nevyhnutne smeroval, do značnej miery nudil. Supermanova smrt je však predsa len iná. Páčilo sa mi na nej, že Superman nezomrie v revolučnom, šokujúcom príbehu, ale v „normálnej“ akčnej scéne natiahnutej na celú knihu. Bavilo ma, ako k tomu všetko osudovo smeruje. Najvýdatnejšie to vidieť na momente, kedy Superman robí rozhovor v televízii a je to prestrihávané na likvidáciu (tentokrát neuveriteľne slabej) Ligy spravodlivosti. Práve v priamočiarosti a jednoduchosti sa ukrýva živočíšna razantnosť. Jasné, u Spider-Mana podobné „nonstop akcie“ fungovali lepšie (Nezastavitelný Juggernaut, Návrat alebo Masky), keďže o Spajdyho sa môžete báť, kým o Supermana nie, lebo je to Superman. Skvelé každopádne je, že získal protivníka budiaceho rešpekt svojou bezcitnosťou, mlčanlivosťou, nekompromisnosťou. Síce nechápete, ako je možné, že Clark dostáva tak mohutne do držky, ale zas môžeme to brať aj tak, že Doomsdaya hrubo podcení a naletí naňho s tým, že ho odrovná behom sekundy. Ako však súboj naberá na intenzite a trvá čoraz dlhšie (a Superman dostáva čoraz mohutnejšie do tela), tak ho to vyčerpáva. Takže áno, ak sa na to pozrieme z tohto uhla, tak to zmysel dáva. Absencia silných spojencov (WW, Martian Manhunter, Batman) ho naopak nedáva, ale zas ak by sem nabehli, paradoxne by to stratilo na pôsobivosti (na konci je možné zaznamenať nenápadnú vetu, že najmocnejší hrdinovia planéty Doomsdayovi podľahli: mám tomu rozumieť tak, že Wonder Woman a spol. zomreli mimo záber?!). Vlastne sa mi páčila tá intimita, to, že sa bez prestávky mydlia len dvaja „ľudia“ a nie celé armády. Naokolo všetko vybuchuje a padajú mrakodrapy a šokované ľudstvo sa tomu bezmocne prizerá. Nad všetkým sa vznáša atmosféra zmaru a fatálnosti, keďže súboj (a z neho vyplývajúca spúšť) sa ťahá cez celý kontinent. Je zničujúci. Zdrvujúci. Devastačný. Apokalyptický. Je mrazivé vidieť, ako Supermanovi (Supermanovi!) dochádzajú sily v súboji so súperom, ktorý nepotrebuje oddychovať. Je každopádne neuveriteľné, že túto jednohubku museli napísať štyria ľudia vrátane Rogera Sterna, ktorý stvoril jedny z najlepších Spider-Manových osemdesiatkových dobrodružstiev (V kůži vetřelce, Nezastavitelný Juggernaut, Hobgoblin, Tarantulovo znamení). Komiks svojho času svoj účel splnil dokonalo: bolo jasné, že keď v niečom zomrie Superman, predaje budú rekordné a to sa aj vyplnilo. Čitateľom však zostala na jazyku pachuť prameniaca z presvedčenia, že boli podvedení (keďže sa Superman neskôr vrátil). Ak by som to robil ja, poňal by som to v komornom duchu: Superman by dostal kryptonskú rakovinu, s každým by sa rozlúčil a napokon by odišiel do Pevnosti osamenia a tam by v tichosti navždy zavrel oči. Ale nie som naivný, chápem, že v 90. rokoch by mi niečo také neprešlo a na hodinu by ma vyrazili. Kresličsky je to fajn, taká deväťdesiatková mainstreamová klasika (ale znepokojila ma fixácia na mužské bradavky).

„Život není jednoduchej.“ Ďalšia skvelá vec od Brubakera (a samozrejme Phillipsa). Ed svojho času priznal, že bol unavený zo svojich predchádzajúcich ambicióznych fušiek (Criminal, Fatale atď.). Zabij, nebo budeš zabit preňho preto predstavoval vítaný, osviežujúci projekt, pri ktorom sa uvoľnil, odreagoval a zabavil. Lenže aj keď sa talentovaný scenárista Brubakerovho formátu „len“ odreagováva povedzme predsa len štipku menej ambicióznym projektom, stále je výsledkom vynikajúce dielo kladúce komplikované, zaujímavé otázky. Trocha ma rušilo, ako občas podceňuje čitateľa (Ed, mne fakt bolo jasné, že ak sa na začiatku príbehu zjaví ruský taxikár a na konci ruská mafia, že to spolu „asi“ bude mať nejaký súvis, nie som blbec). Ale inak je tu na kritizovanie skutočne minimum vecí. Vlastne si už na žiadne ďalšie nespomínam. A to som komiks čítal dva razy. OK, možno by potešila hŕstka bonusov, ale v pohode sa to dá prežiť bez nich. Ak máte radi Brubakera a Phillipsa, je to povinnosť. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-zabij-nebo-budes-zabit-kniha-prvni-komiks

Prašina 2 konečne na rozdiel od jednotky (ktorá bola len prológom do témy) ide viacej do hĺbky a sústredí sa na jedinečnú prašinovskú atmosféru, záhady a špecifickú architektonickú stránku svojráznej štvrte, v ktorej akoby sa zrážali dva svety: svet moderných stavieb a z posledných síl prežívajúcich prastarých budov plných tajomstiev. Niektoré panely sú skutočne prekrásne, ale dej ma ani v dvojke nedokázal strhnúť. Neviem, či v sérii budem mať chuť pokračovať, ale zas za tú cenu (necelé tri eurá za zošit) asi áno.

„Vždycky vás budu mít v srdci. Ale spolu jsme skončili.“ Z trilógie Metal sa mi najviac páčil prvý diel. Mal svoje chyby, ale inak to bolo veľkolepé a zrozumiteľné. Dal som mu 4*. S dvojkou a trojkou to bolo podstatne slabšie. Preto som sa Batmana, který se směje obával. Napokon ale môžem skonštatovať: za mňa super! Ku koncu je toho (všetkého) predsa len už priveľa, ale inak hlásim spokojnosť. Snyderove batmanovské scenáre sú raz hore raz dole. Tentokrát bol hore. Páčilo sa mi, že to (oproti Metalu) bolo stonásobne komornejšie. To je poloha, ktorú mám u Batmana asi najradšej. K tomu perfektná, nezameniteľne noirová kresba geniálneho Jocka, ktorý so Snyderom robil už kultové Černé zrcadlo. Teoreticky k plnému užitiu si tohto komiksu nepotrebujete poznať ako Metal, tak ani Černé zrcadlo; stačí vám vedieť, že Gordon má psychopatického syna a že existuje temný mnohovesmír obývaný viacerými Batmanmi v čele s Batmanom, ktorý sa smeje (čo je vlastne mix Jokera a Batmana). Samotný Batman, ktorý sa smeje mimochodom podozrivo pripomína Sudcu Smrť z komiksu Soudce Dredd: Sebrané soudní spisy 2. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-batman-ktery-se-smeje-komiks

Ja som vedel, že to takto dopadne. Megagigantické eventy s desiatkami akčných scén a stovkami postáv sú pre mňa proste chaos, pri ktorom sa cítim ako keby som nevedel plávať a napriek tomu ma hodili doprostred jazera. Myslím si o sebe, že mám z DC načítaného dosť, ale aj tak som bol mimo. Je to parádne nakreslené, o to pokoj. Svojimi rozmermi Metal 3 budí rešpekt, inkeri sa vyhrali a scenáristi nekládli hranice fantázii. Ale inak sklamanie. Paradoxne, je to natoľko veľkolepé, že ma to istým spôsobom bavilo napriek tomu, že som prakticky nonstop vypadával zo sedla a padal do piesku. Zakaždým som sa ale dvihol a chvíľu som si tú strmhlavú jazdu mnohovesmírom zase užíval. Je každopádne prítomná pachuť a rozčarovanie prameniace z toho, že (opäť raz) je ako šokujúca, kánon revolučne naruby prevracajúca udalosť avizované niečo, po čom DC komiksy v podstate naďalej zostanú také, aké boli predtým. Azda len s pár novými postavami a relatívne kozmetickými úpravami. Preto mám rád edíciu Black Label, v rámci ktorej vychádzajú plnohodnotne ukončené a v niektorých prípadoch skutočne mierne revolučné DC komiksovky. A preto nemám ktovieako v láske eventy á la Metal. Trojka je dôkazom toho, že obrovské udalosti sú len búrkou v pohári vody. Osudovosť sa napokon nekoná, tri knihy sa to schyľuje k fakt hnusným veciam a napokon sa zase raz bez problémov vstáva z mŕtvych a život ide ďalej. Ku koncu, niekde pri šimpanzovi, som sa v tom definitívne stratil a priznám sa, že už som to chcel mať za sebou a odškrtnúť si to zo zoznamu prečítaných komiksov. Plusom Metalu každopádne akiste je to, že nám predstavil mrazivého Batmana, ktorý sa smeje. Ten dostal v r. 2022 svoju vlastnú komiksovú knihu, kde Snyder spojil svoje sily s Jockom a je to fest pekelná jazda, ktorú vám (na rozdiel od Metalov, kde je situácia značne komplikovaná) odporúčam.

Zatiaľ ťažko povedať, keďže máme dočinenia s úvodom. Uvidíme, s čím prídu nasledujúce diely. Jednotku máte prečítanú za pár minút, keďže je útla a obsahuje viacero strán, na ktorých nie je žiadny (alebo minimálny) text. To je ale v poriadku, komiks je samozrejme odnepamäti médium vyjadrujúce sa prioritne obrazom, nie textom. Páčila sa mi retro nostalgická atmosféra štvrti, ktorej staré budovy (plné úžasných tajomstiev) sú bezohľadne búrané a na ich miesto ako huby po daždi vyrastajú priemyselné štvrte, obchodné centrá, moderné predajne. Staré (dobré?) časy nenávratne miznú v nenávratne a spolu s nimi aj ich pôvodní obyvatelia. Starnú, umierajú a po nich prichádza na scénu generácia, ktorá akoby si minulosť nevážila resp. ju nezaujíma. Palec hore za textové bonusy a vysvetľujúce texty, vďaka ktorým by do Prašiny bez problémov mali preniknúť i čitatelia, ktorí nečítali románovú trilógiu (komiksy sa odohrávajú po nej a s inými postavami, len prostredie pochopiteľne zostalo staré). Do detstva ma vrátil zošitový formát, ktorý mi pripomenul 90. roky, kedy mi rodičia kupovali Záhadných Spider-Manov, Conanov, Bublinky a tonu ďalších komiksov. Nakreslené je to dobre, ale problém mám so scenárom, ktorý (minimálne v prvom zošite) neprišiel s ničím, čo by ma nakoplo k čítaniu pokračovaní. Dýcha z toho síce fajn foglarovská architektonicky-stínadlovská atmosféra, ale v tomto som čakal predsa len oveľa viac. Napriek tomu do dvojky určite pôjdem a potom uvidím.

Úctyhodne robustný komiks. Nielen počtom strán a tvrdou väzbou (a prebalom), ale i množstvom postáv a dejových línií. To samozrejme automaticky neznamená, že je to plus. Niekedy je to proste len chaos. Obávam sa, že je to i prípad Metalu 2. Kým jednotku s prižmúrenými očami zvládal aj „bežný“ batmanovec, pokračovanie je fakt určené len hardcore geekom. Zem 0, Zem-52, Zem-99, Zem-32, Zem-2 a do toho mohutné skoky nielen v priestore, ale i čase a samozrejme alternatívnych svetoch. Super je, že niektorí „Batmani“ vyzerajú ako nočná mora Clivea Barkera. Skvelý je samozrejme Batman, ktorý sa smeje (a jeho „psy“ na reťaziach). Akonáhle sa tempo raz za čas upokojí, je to paráda. Väčšinou sa však neupokojí. Čím viac sa tu toho deje, tým je to väčší neporiadok. Cítil som sa ako keby ma zobudili uprostred noci, zaviazali mi oči, odviezli ma do lesov a nechali ma tam s tým, že buď prežijem alebo ma zožerie medveď. Pod 3* každopádne nechcem ísť, na to je Metal 2 príliš robustný, veľkolepý. Na strane druhej, ak sa všeobecne hovorí, že je to náročné čítanie, nepovedal by som, že je to myslené nejak extra pozitívne. Náročné čítanie je to skrátka preto, že na jeho pochopenie treba mať načítanú tonu vecí a vyskytuje sa tu toľko detailov, až vás z nich rozbolí hlava. To ale samozrejme neznamená, že je to kvalitne napísané. To v tomto prípade znamená jednoducho iba to, že na to treba mať načítanú tonu iných vecí a že to obsahuje toľko detailov, až vás z nich rozbolí hlava. Od istého bodu toho (všetkého)na mňa bolo tak veľa, že to šlo len jedným okom dnu, druhým von.

Keďže je tu veľa postáv, motívov a zvratov, bál som sa, že sa v tom stratím. Že mi k pochopeniu nebude stačiť ani druhé čítanie. Napokon som bol sám prekvapený, aký prehľadný Metal 1 bol. K jeho pochopeniu je teoreticky fajn poznať Granta Morrisona, Krize na nekonečnu zemí a staršie batmanovské veci od Snydera (v čele so Sovím tribunálom a Smrťou rodiny), ale to by nemal byť problém, keďže to patrí k základnému komiksovému vzdelaniu. Ak by predsa len nastal problém so zrozumiteľnosťou, sú na začiatku a na konci vysvetľujúce bonusy. Takže by ste sa mali chytať relatívne bez problémov. Ale je pravda, že ku koncu už toho (všetkého) bolo predsa len dosť. Na scénu sa dostavil mierny chaos a s tým súvisiace jemné rozčarovanie. Vidno, akú ultimátnu bombu z toho chceli urobiť a tak sem narvali všetko, hoci to bolo absolútne zbytočné (Constantine je „až“ na jednom paneli). Lenže to, že do niečoho narvete „všetko“ ešte neznamená, že to bude ultimátne; môže to znamenať proste len to, že ste do toho narvali všetko. Napriek všetkému nemôžem ísť pod 4*. Zarazilo ma, že Batman v nemalej časti príbehu chýbal. Hoci mám strážcu Gothamu rád ako zamysleného detektívka a podobné megaakčnosti ma po štyridsiatke fakt už príliš nebavia, pripadala mi jednotka osviežujúca paradoxne práve vďaka tomu, že ukázala netopiera v inej podobe, než sme bežne zvyknutí. Potešilo aj spracovanie: od tvrdej väzby s prebalom cez vysoký počet strán (čo ale nie vždy samozrejme automaticky musí byť plus), až po bonusy (14 alternatívnych obálok, 2 strany „dejín zakutých do kovu“ a úvodné slovo + medailóniky dôležitých postáv, čo je ale u Batmana fakt bizarne zbytočné). Žiaľ, dvojka s trojkou potvrdili moje obavy, že séria Metal je komplikovaná. Treba mať kvôli jej pochopeniu načítanú tony vecí, z nich niektoré u nás ani nevyšli. Akože dá sa celá trilógia teoreticky zvládnuť aj bez toho, ale nie je to ono. Na jednotke to každopádne ešte až tak extrémne nie je poznať.

Trojitá porcia táboráckych komiksov, ktoré prvý raz vyšli v 90. rokoch v rôznych časopisoch. Okrem žánru majú spoločného ilustrátora, legendárneho Marka Čermáka. Hoci mám pre podobné projekty retro slabosť, tentokrát nemôžem ísť na 4*. Som rád, že to konečne vyšlo súhrnne v jednom zväzku, ale nemôžem s čistým svedomím povedať, že ma to strhlo. Je to milé a fajn, ale treba povedať, že v tom období vznikli proste aj výdatnejšie komiksy podobného zamerania. Najviac sa mi z trojice komiksov páčil posledný, najkratší. Mal jednak čarokrásnu výpravu (jazero uprostred lesov), jednak sa mohol pochváliť celistvým dejom a jednak mi predsa len pripadal trochu temnejší a dospelejší. Naopak, scenáre predchádzajúcich dvoch sú epizódne, čo ma nebavilo. Niektoré zápletky boli fakt poňaté z rýchlika. Zaslúžili by si oveľa väčší priestor. Na tak malom priestore nemajú šancu, keďže sa ani poriadne nezačnú a už šprintujú do finále (ale pri zahrabávaní výkalov som skoro spadol zo stoličky, to priznávam). Rušila ma aj slovenská pasáž, ktorá je plná gramatických šialeností („daaký“ namiesto „dajaký“ alebo veta „Poznáte Vlado Mihalca?“) a samozrejme Slováci sú v nej líčení ako muži, ktorí si bez plnej fľaše domácej pálenky za volant tatrovky nikdy nesadnú. Palec hore za kvalitné úvodné slovo, ktoré nás uvedie adekvátnym spôsobom do témy (čo, kde, prečo, kedy). Inak je to taká vtedajšia klasika s výchovno-edukačným apelom: táborenie, lesy, rieky, jazerá, stavanie táborov, odvaha, statočnosť, priateľstvo, ochrana prírody.

Ku zlej komiksovej knihe to má ďaleko, ale proste nemám v láske podobné antológie. Tu jeden príbeh z takej série, potom na preskačku z úplne inej a aby bola sranda, tak na samom konci sa presunieme o X rokov dopredu do, prekvapenie, opäť raz úplne odlišného runu. Nič nesúvisí s ničím a je to tu prečo vlastne? Asi len aby to tu bolo, ehm. V tejto knihe sa nachádza 8 spider-manovských príbehov, ale nadväzujú na seba len niektoré. Iné sú skôr len sranda resp. recesia, ďalšie sú zaujímavé, ale v podstate nenadväzujú na nič a ďalšie pochopíte len ak budete mať načítané desiatky komiksov od Dana Slotta. Je skvelý nápad prísť s antológiou majúcou za úlohu ukázať, aké je to mať za priateľa Petra, ale v praxi to bohvieako nevychádza, pretože sa sem prepašovali aj príbehy, ktoré s tým nemajú nič spoločné („bezdomovec“). Najviac sa mi asi páčil báječný príbeh z pohľadu Betty Brant. Najmenej nezmyslený minipríbeh s Obamom, ktorý bol napísaný zjavne len preto, aby sa Spajdy stretol s americkým prezidentom (Obama sa mi ako prezident celkom páčil, ale toto bolo fakt mimo).

Na tomto albume je poznať rok vzniku. Polovica 90. rokov patrila celosvetovej posadnutosti fenoménom UFO. Pamätám si, že i na Slovensku vtedy boli na programe dňa mimozemské únosy, pokusy a veci s tým súvisiace. Vyvrcholilo to kultovým seriálom Akty X. Žoldnéř 7: Cesta obsahuje v podstate dva (tri, ak rátame miniatúrnu dejovú v podobe zbytočného Claustovho camea) samostatné príbehy, ktorých styčným bodom sú ostrovy. Ako hororového fanúšika ma nadchol prvý, kde je ľudožravý veľký pavúk ešte tým menším problémom. Ale i druhý bol fajn. Práve v ňom sa na scéne objavujú veci, ktoré som spomenul na začiatku. Všimol som si, že asi žiadna časť z doteraz v češtine vydaných nenazbierala toľko negatívnych názorov, ako táto, ale mne pravdupovediac nepripadala o nič extra slabšia, ako predchádzajúce. Je pravda, že to Segrelles tentokrát predsa len jemne prestreľuje s naivnosťou (spôsob, akým sa Žoldnier „prezlečie“ za Hmyzieho kráľa by sa nestratil ani v paródii Leslieho Nielsena a nie, nestačí argumentovať slabým zrakom hmyzákov), ale inak určite žiadna katastrofa. Samozrejmosťou sú masívne bonusy, ktoré k sérii patria ako drak k nášmu obľúbenému bezmennému hrdinovi. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-zoldner-7-cesta-komiks

Keď spárujete superhrdinov, ktorí boli prioritne vytvorení ako samotári, nemusí to dopadnúť dobre. Spider-Man a Daredevil sú ale moja obľúbená kombinácia. Hoci by sa mohlo zdať, že sú rovnakí, v skutočnosti sú veľmi odlišní. Vzhľadom na rovnaké bydlisko sa nejeden raz dostávajú do konfliktov s rovnakými nepriateľmi (Mysterio, Kingpin) a poznajú svoju identitu. Osviežujúce. Takže som sa na komiks Nebojsové tešil. Prvý (najkratší, so zvyškom knihy nesúvisiaci) príbeh ukazuje rozdielny svet Sieťomila a diabla z Hell´s Kitchen. Paradoxne, hoci v scenári Bretta Matthewsa (ktorý je expert na podobné látky, viď. KVS: Spider-Man & Wolverine) nemajú skoro žiadne spoločné scény (vymenia si dve vety, z toho jednu urážlivú), ich dejové línie sa navzájom milostne preplietajú ako páriace sa hady (také prirovnanie ste nečakali, čo?). Vytvára to dojem dialógu. Je prítomná pachuť prameniaca z toho, že pán Spider-Man je hviezda a nejeden raz zlizne šľahačku, ktorú zaňho prácne vyšľahal iný. Kým prvý príbeh je skôr o tom, ako ich vníma spoločnosť, druhý poukazuje na to, ako vnímajú jeden druhého. To sa odohrá v 4-dielnom zošite, v ktorom riadne spolupracujú. Na scéne sa zjavil nový nepriateľ, ktorý sa nebojí terorizovať najmocnejšieho mafiána vo veľkom jablku. Kingipin je môj miláčik ešte zo Záhadného Spider-Mana. Žiaľ, svižne rozbehnutý príbeh sa rýchlo mení v neurážajúcu a Philom Winsladeom (KVS: Svítá nový den, Jonah Hex) skvele nakreslenú, štandardnú, bežnú, ba až banálnu superhrdinskú bitku. Príliš ma nebavil, priznám sa. Hoci romantika (?) medzi Foggym a famózne nakreslenou Čiernou vdovou bavila (detto chémia medzi DD a Spajdym). Avšak od scenáristu Jenkinsa (KVS: Hlad, Wolverine: Zrození) som predsa len čakal viac. Zaujímavosťou je, že tu Peter v civile takmer nevystupuje. Bez debaty je bonusový záverečný príbeh zo série „pavučina“. Preslávila sa tým, že rozprávala spider-manovské príbehy buď úplne bez Spider-Mana, alebo so Spider-Manom v cameu. Bavíme sa o Odstupnom; dielo od Grega Rucku (Gotham Central, Batman/Huntress: Volání po krvi) a argentínskeho ilustrátora Eduarda Rissoa (100 nábojů) v češtine prvý raz vyšlo v r. 2011 v časopise CREW. Je skvelé, ale to nič nemení na fakte, že nijako nesúvisí s Daredevilom, takže tu nemá čo robiť.

Nič som od toho nečakal a ničoho som sa ani nedočkal. Mali to na Megacomics.cz za 3 eurá, takže to bola škoda nezobrať. Ohromujúco ochromujúci festival úžasu sa nekonal. NHM málokedy ponúkol fakt perfektnú knihu, zato bol skvelý v tom, že nás zoznamoval i s menej známymi, až úplne neznámymi postavami. Mockingbird je druhý prípad. Najviac ma bavil prvý príbeh z r. 1980. Je krátky, nemožne a ťažkopádne napísaný a poplatný dobe svojho vzniku (lietajúce autá, Nick Fury ako beloch, čo je vec, ktorá mi nevyhovuje). Našťastie, situáciu zachraňuje nahláškovaný Spider-Man. Väčšiu časť knihy žiaľ tvorí príbeh z r. 2009. Na tom je pekné, že je to skôr špionáž, než superhrdinská jazda. Ostatne, samotná Mockingbird ani žiadnymi špeciálnymi vlastnosťami nedisponuje. Ale tak či tak je riadne nudný a neobjavný. Vôbec som sa doňho nevedel dostať. Nakreslený je Španielom Davidom Lópezom (NHM: Superior Spider-Man) fajn, ale tiež žiadny zázrak, proste klasický americký mainstream (s výnimkou retrospektívnych momentov, ktoré vyzerajú nádherne zrnito, ako film v starom, nekvalitnom televízore). Mockingbird je postava s neskutočne komplikovanou minulosťou. Trvalo v podstate desaťročia (!), kým sa aspoň ako-ak ustálila do podoby, v akej ju predstavuje príbeh z 2009. Mala veľa mien, kostýmov, prezývok. Jeden príklad za všetky: v jednej chvíli niesla prezývku Huntress a Marvel ju konečne upravil do preňho uspokojivej podoby. A práve v tej chvíli, čo čert nechcel, postavu silnej ženskej hrdinky s rovnakou prezývkou predstavil DC. Pre mňa bolo čítať pohnutú históriu postavy zaujímavejšie, ako samotné komiksy s ňou. Dvojnásobne v kombinácii s Hawkeyem, do ktorého sa nechcem triafať, ale ak by som robil zoznam najnudnejších postáv, je možné, že by sa doňho prestrieľal. Ono, nápad poňať bežný marvelácky akčný príbeh ako manželskú poradňu vonkoncom nie je zlý, vlastne je skvelý, ale chýba tomu šarm, vtip a chémia. Samozrejme je tu nemalé napojenie na predchádzajúce udalosti, ktoré sa odohrali v iných marveláckych sériách. Najviac asi Tajná invaze od Bendisa a NHM: Hawkeye. No dá sa to zvládnuť bez toho, aby ste tie-ktoré konkrétne tituly čítali (v podstate vám stačí vedieť, akú superschopnosť majú Skrullovia a kto je Hawkeye). Nedám 2*, lebo to v zásade nebolo zlé. Len to bolo strašne priemerné a absolútne nič mi to nedalo. Azda okrem spoznania postavy, ktorá dovtedy unikala mojej pozornosti... ale pokojne mohla unikať aj naďalej. Bonusy: úvodné slovo, „až“ jedna alternatívna obálka, 3 strany o „stručnej“ (haha) histórii Mockingbird, 2 strany textu „zo zákulisia“ a dve strany výtvarných bonusov s podobami postavy.

„Kdy jsme se sobě navzájem ztratily?“ Znamenite nakreslená... nuda. Prvý diel ma bavil. Niesol sa v znamení oťukávania a spoznávania postáv a špecifického sveta, v ktorom sa dej odohrával. Hoci sa malo dokončenie (logicky) niesť v znamení osudovosti a uzatvárania jednotlivých atrakcií, v skutočnosti mi pripadalo skôr ako keby belgický scenárista Benoit „Zidrou“ Drousie hľadal spôsoby, ako predĺžiť stagnáciu. Neváhal k tomu použiť náhody (zabudnuté a následne náhodou zase vypočuté heslo), klišé (zrada zo žiarlivosti) a karmické skratky (jednoruký chlap pri výbuchu príde aj o druhú ruku, to ako vážne?). Mystický háv tu hrá ešte väčšiu úlohu, ako v prvom dejstve, ale pravdupovediac som z neho bol v rozpakoch (v jednotke sa mi páčil). Príbeh pomsty by mal byť prešpekulovaný, ale tu už to stratilo zo zreteľa pôvodnú myšlienku. Čudné bolo uponáhľané a nedostatočné finále. Škoda, že sa tvorcovia viac nesústredili naň. Dovtedy nebol problém venovať desiatky strán dlhým (azda nekonečným) dialógom, no keď mali začať príbeh uzatvárať, tak nemali čas, keďže ho predtým premrhali na veci, ktoré nie že neboli dôležité, ale určite sa dali podať svižnejšie. Dokonca nebude prehnané tvrdiť, že svojím spôsobom žiadna z postáv sa nedočká poriadneho konca (!). Nie som povrchný kretén. Od komiksov nevyžadujem tupú akciu. Dokonca aj v superhrdinských ma nejeden raz bavia skôr dialógové pasáže, než samoúčelné bitky medzi supermanmi. Toto bolo ale ozaj priveľa dialógov, zápletiek, vzťahov. Zarazila ma absencia scén zo súčasnosti. V jednotke ich pár bolo a tak som myslel, že budú aj tu a celé sa to prepojí. Vysvitlo, že Benoit má na vec iný názor, než Kučera. Tiež mi vadilo, že sa príbeh v druhej polovici vehementným spôsobom vzďaľoval od témy osobnej pomsty. Bolo to na môj vkus prekombinované (a to zbožňujem Grófa Monte Christo) a politické. Resp. nie ani tak na môj vkus (mám ostatne rád Alana Moorea), ale vytváralo to priveľký nekonsenzus medzi prvou a druhou polovicou. Samozrejme je prítomných veľa plusov: pútavé historické prostredie, atraktívna kresba Španiela Josého Homsa (skvostne ponurý Londýn roku Pána 1852 v zovretí čiernych vôd Temže) a viacero dobrých nápadov (gang Dead Ends, vtipná výuka angličtiny). Ale čakal som viac. Ku koncu to síce dostalo patričný spád, ale už bolo neskoro. Divné je, že v zahraničí už stihlo vyjsť pokračovanie. Netuším, o čom by malo byť, lebo hoci neuspokojivo, zápletka sa uzatvorilo práve tu.

Niekedy, keď je jeden ucelený komiks rozdelený do dvoch kníh, sa stane, že prvá sa nejaví byť super, ale po dočítaní druhej všetko zaklapne do seba a spätne získa na sile a kvalite i prvá, povedzme nudnejšia polovica. No, tak tu nie. Mrzí ma to, lebo Kevina Smitha ako komiksového scenáristu mám rád (Daredevil: Ďábel strážný). Dvojka sa nesie v duchu zodpovedania otázok. Musím sa každopádne aspoň v tomto Kevina zastať. Už som v živote čítal množstvo podrazáckych, odfláknutých vysvetlení oživenia mŕtvych postáv. To, čo predviedol Kevin, síce nie je geniálne, ale určite to nie je ani podraz. Zjavne sa snažil vymyslieť niečo, čo dáva zmysel, logiku a má hlavu a pätu. Čo je síce pekné, ale nanovo natreté staré táčky sú stále len nanovo natreté staré táčky. Páčil sa mi rýmujúci démon Etrigan a aspoň symbolicky oceňujem prekvapivo mystický okultný háv, do ktorého je dvojka zabalená. Avšak! Na Kevinovi som u Daredevila oceňoval, že ho písal aj pre ľudí, ktorí nemusia s Diablom z Hell´s Kitchen vstávať a zaspávať, ale aj pre obyčajných ľudí, ktorí si chceli užiť „len“ dobrý, napínavý, vzrušujúci príbeh. Akonáhle sa ale chopil Smaragdového strelca, stal sa z neho iný Kevin Smith a napísal ho práveže ako keby len pre znalcov, ktorí majú danú postavu načítanú desaťročia do minulosti.

Je to strašne ukecané. Poviete si: jasné, Kevin Smith. Ale je to NUDNE ukecané. Keď sa chopil Daredevila, vytvoril jeden z jeho najlepších príbehov (Ďábel strážný). Pravda, chopenie sa Spider-Mana už až tak oslňujúco nedopadlo (priemerné Zlo v lidských srdcích), napriek tomu som od Prázdného toulca vkladal nemalé nádeje. Vravel som si, že to môže byť čierny kôň, ktorý príjemne prekvapí. Ale nie je. Raz za čas spoza rohu vykukne TEN podvraťácky Kevin Smith (Aquamanove oranžové tričko, homosexuálny rozhovor v kuchyni, pedofilná linka, vraždy detí alebo moment, v ktorom Arrow nechápe, ako mohli odhaliť jeho identitu, veď predsa nosí škrabošku). Takisto dynamika s Temným rytierom je fajn. Prázdný toulec 1 pojednáva o nečakanom návrate pôvodného Green Arrowa alias Olivera Queena do sveta živých po tom, čo pred desaťročím dokázateľne zomrel pri bombovom lietadlovom útoku. V komiksoch ale žiadna smrť nie je 100%-ná. Na rozuzlenie toho, či je Queen naozaj Queen alebo niekto (niečo) úplne iný, si budeme musieť počkať do dvojky. Najväčšou chybou jednotky je divoká, neprehľadná a chaotická prvá polovica, kedy čitateľ nevie, koľká bije. Vyzerá to skôr ako odborná príručka do minulosti inkriminovanej postavy, než normálny komiks s dejom (odkazovanie na Babylonskú vežu, spomínanie na staré Arrowove zranenia). Našťastie, postupne dej dostáva spád a zmysel. Zázrak to ale stále nie je. A zázrak to (aspoň v mojich očiach) nie je ani po prečítaní dvojky. Ale to je iný príbeh. A iný komentár.

Žiadny Boh. Len hlad. Veľká pecka. Od Cesty kostí som nič nečakal, o to príjemnejšie ma prekvapila. Spadá do extrémne (logicky) temných „táborových“ (gulagy, koncentračné tábory) komiksov typu Vrána: Soumrak bohů alebo Čertův rypák/Tulipánek. Najhoršie na nej je, že najstrašnejšie veci sú inšpirované skutočnosťou (pochovávanie pod cestou, hladomor, kanibalizmus v podobe tzv. „chodiaceho obeda“). Takže ak chce niekto nadávať na tvorcov, ako neúctivo pristupujú k historickým udalostiam, nech si láskavo naštuduje, aké svine v 50. rokoch riadili Sovietsky zväz a to, čo robili. Ak vás odsúdili na 10 rokov a umiestnili vás do gulagu, v podstate sa to rovnalo trestu smrti, keďže priemerné dožitie v takýchto neopísateľných podmienkach bol cca jeden (!) rok. Môj otec, ročník 40, na Rusov nikdy nemal pekné slovo. Veľmi dobre vedel, o čom hovorí. Cesta kostí je snežný gulagovsko-kanibalsko-domovojský survival, čo je síce divoká, ale perfektne fungujúca kombinácia. Scenáru Richarda Doueka nechýba nedoslovnosť, takže ani po druhom precitaní nebudete stopercentne vedieť, ako to bolo. Príbeh je sympaticky jednoduchý, priamočiary a nekomplikovaný. Avšak i na menšej ploche dokáže rozohrať zaujímavú a šialene tragickú hru. Vyhodí vás z pohodlných životných koľají skôr, než si uvedomíte, že to chce urobiť. Minimálne pár hodín vám táto extrémne strastiplná cesta mrazivou tundrou nedokáže odísť z hlavy (hoci by ste si to priali, vrátane strašného posledného panelu). Kresba Alexa Cormacka je fantastická. Alex nádherne nakreslil drastickú „ruskú zimu“ a majestátne, krásne, ale kruté a absolútne nič neodpúšťajúce hory s priepasťami, z ktorých hĺbky sa točí hlava. I najväčší drsňáci, zvyknutí doteraz riešiť svoje problémy hrubou silou, sú proti prírode bezmocní ako malé deti. Beštiálne poňal explicitné scény násilia, ktorých je len hŕstka, ale o to čvachtavejšie sú spracované. Je pravda, že postavy je od seba vcelku ťažké odlíšiť, ale neustále sa oslovujú menami a sú len tri a pri druhom čítaní som sa v nich orientoval bez problémov. Nové komiksové vydavateľstvo Mighty Boys tento skvelý hororový komiks vybavilo tvrdou väzbou, kvalitným papierom, 12. výtvarnými bonusmi a 2-stranovým záverečným slovom. Kto pácha najväčší teror? Fiktívne (?) nadprirodzené bytosti, alebo ľudia? Osobne odpoveď na túto otázku poznám, ale nie je to také jednoduché, ako by sa mohlo zdať, lebo to, čo v Ceste kostí stvárajú niektoré postavy, tak sú k tomu de facto donútené. Kto je teda dobrý a kto zlý? Dá sa to vôbec povedať? Povedal by som: užite si. Ale toto si fakt neužijete.

Takto. Ono to nie je zlé. Kto si chce užiť temného Temného rytiera, príde si na svoje. Batman je nahnevaný, zlý, nekompromisný a drsný ako hladné šteňatá rotvajlera. Je taký temný, že keď stojí v tme, sú vidieť len zlovestne prižmúrené oči. Mláti každého, kto si to zaslúži, cerí zuby bolesťou, ponuro stojí v daždi a plášť mu avantgardne veje za svalnatým telom, aké by mal problém prebiť aj Schwarzenegger. A, samozrejme, má plán v pláne. V tomto nie je problém. Problém je v tom, že na pecky Soví tribunál alebo Gotham Central sa proste nechytá ani omylom. Ako ma to okamžite chytilo a vravel som si, že toto je jasná štvorhviezdičková záležitosť, tak ma to rýchlo prestalo baviť. Napriek hŕstke nadpriemerných momentov sú Tváře smrti len snaživý priemer s výbornou výtvarnou stránkou. Za tou stojí Tony S. Daniel (kreslil napr. Batman R.I.P.), ilustrátor a scenárista v jednej osobe. Tváře smrti je fajn vlastniť kvôli kresbe a inkerstvu. Scenár však budí rozpaky. Komiks sa síce dá čítať bez znalosti ostatných batmanoviek, ale aj tak budete mať neustále pocit, že vám niečo uniká, že niektoré zvraty súvisia s iným komiksom. Po skvelom rozjazde sa príbeh prepadne sám do seba. Joker mizne zo scény a nahradia ho záporáci, ktorí sa na gothamského klauna zločinu nechytajú. Dostaví sa tiež plno chaotických momentov. A zamilovaný Bruce, česť výnimkám, nie je moja šálka kávy. Ono sa to síce snaží pôsobiť ako detektívna batmanovka, ale v skutočnosti je to povrchný akčný komiks. Myslel som, že druhé prečítanie to zlepší, ale pravdupovediac to zhoršilo. Daniel si ako scenárista zaslúži (svojráznu, nepopieram) pochvalu za majstrovské odvedenie našej pozornosti. Ani si to poriadne nevšimnete a Joker mizne z deja (a už sa nevráti) a štafetu preberú postavy, ktoré počiatočnú zápletku odvlečú úplne opačným smerom, až si na konci uvedomíte (a možno nie), že ste sa vlastne vo finále dostali tak ďaleko od úvodu, že už to s ním nemá nič spoločné a vám neostane nič iné, než to vzdať alebo pátrať po tom, v ktorých iných komiksoch (a sériách) boli dokončené v Tvářích smrti začaté udalosti. Preto ma prekvapuje, že sú Tváře smrti v češtine také populárne: najskôr ich vydalo BB/art v r. 2013, 2017 nasledovala reedícia a v r. 2021 príbeh opätovne vychádza v Legende o Batmanovi. Ale nič proti ničomu a ako vravím: nakreslené je to parádne. Bonusy: 5 čierno-bielych skíc.

Venom, Eddie Brock a Rhino. To sú traja záporáci/antagonisti, okolo ktorých sa Hlad točí. Rhino sa však objavuje len v posledných dvoch bonusových číslach. Jeho príbeh patrí do série Pavučina a s hlavnou zápletkou Hladu (rozprestierajúcou sa na ploche piatich zošitov) nesúvisí. Z Pavučiny v češtine vyšli KVS: Pavučina, „kraťas“ Odstupné od Rucku (v CREW č. 29 r. 2011) a Džentlmenská dohoda z KVS: Smrt a osud. Koncept série (Spajdy tu vystupuje málo, až vôbec) ma baví. Mrzí ma, že hoci vyšlo len (ak sa nemýlim) 22 zošitov, nejak sa to u nás stále nedarí vydať kompletne a vychádza to na preskačku raz tu, raz tam. Rhino je ešte hlúpejší, než ako vyzerá a to už je vážne čo povedať. Naopak, Venom ma až tak nebaví. V Hlade je však poňatý skvele. Jednak je nakreslený úžasne avantgardne, jednak sa ukáže, že je to skôr parazit, než symbiont a jednak Eddie je tu líčený ako obeť a „drogovo“ závislý chudák, ktorý sa rúti do zničujúceho vzťahu s agresívnym hovadom (!), hoci vie, že to nemôže dopadnúť dobre. Po prvom prečítaní ma Hlad až tak nechytil, ale po repríze mu nedokážem s čistým svedomím dať 3* a menej. Bonusový príbeh s Rhinom vychádza z pravdepodobne pravdivej teórie, že najšťastnejšími ľuďmi pod slnkom sú hlupáci, kým tí, ktorí príliš premýšľajú, majú spravidla nešťastný život. V oboch prípadoch sa mi páčila skvelá kresba. Za venomovskou stojí Mexičan Humberto Ramos (Spider-Man: Pavoučí ostrov) a za rhinovskou Angličan Duncan Fegredo (Hellboy). Odviedli kus špecifickej práce. Ramosova je inšpirovaná viacerými štýlmi, zrejme vrátane mangy? Všetky postavy sú nakreslené ako puberťáci, vrátane dôchodcov. To je v zaujímavom kontraste s pomerne temnou zápletkou. Ramosova práca je robustná, plná, výživná, mäsitá a plná atraktívnych nápadov (Eddie na spovedi a spoza neho vykúka psychopaticky vyškerený Venom, Spajdy sediaci na chrličovi zaliaty nočným dažďom). Občas je kresba príliš monštruózne detailná a prehustená, až pomaly neviete, na čo sa pozeráte. Kým u iných autorov mi to nejeden raz vadí, u Ramosa som si to naopak užil. A tie zvýraznené oči na Spajdyho kostýme boli super! Naopak, Fegeredova práca mi pripomenula detstvo strávené v spoločnosti Záhadného Spider-Mana od Semic-Slovartu. Spoľahlivo ma vrátila do detstva. Scenáristi Paul Jenkins (Wolverine: Zrození) a Peter Milligan (Batman: Temný rytíř, temné město) do toho išli naplno. Celá táto komiksová kniha vyniká tým, že hoci má more príležitostí na epickú akciu, až na pár výnimiek sa tomu vyhýba ako upír cesnaku a naopak siaha po komornosti dialógoch a postavách (finále sa paradoxne nenesie ani tak v duchu kto komu dá mohutnejšie po papuli, ale v silnom pokání muža umierajúceho na rakovinu).Bonusy: dva čierno-biele náčrty a 3-stranové záverečné slovo scenáristu Jenkinsa. Občas by ale neuškodila prísnejšia redakcia (alebo čo), lebo v úvodníku spomínaná úvodná záhadná vražda nie je vražda, ale „len“ kóma.

Ďalší skvelý európsky komiks z pera belgického scenáristu Jeana Dufauxa (Murena, Barakuda, Sága Valty). Keď som pred 4. rokmi čítal Dlouhého Johna Silvera, nadchla ma najmä jeho druhá polovica. V nej sa dej z oceánu presunul do hustej džungle plnej vražedných Indiánov a ešte vražednejšej mystiky. Ľutoval som jediné: že to nevyšlo vo väčšom formáte a v tvrdej väzbe. To mi splnil až Josef Vybíral, keď sa v r. 2022 pustil do vydávania francúzskej komiksovej série z r. 2012 Conquistador. Tu sa ale síce pre zmenu dej odohrával v džungli od začiatku (a vo veľkom formáte a v tvrdej väzbe), ale zas to bola trochu iná džungľa, než som čakal. Možno som rozmaznaný, ale nepripadala mi až taká smrteľne nebezpečná, ako u dvojice Dorison/Lauffray (alebo v Zarovovi). Bola to síce nádhera, ale postavy conquistadorov (pre mňa geniálna téma odkedy som videl nezabudnuteľný filmový kolos Aquirre, hnev Boží z r. 1972) sa správali natoľko sebavedomo, ako keby sa nepohybovali v dusnom pralese, ale na španielskom námestí a premýšľali, či si dajú čokoládovú zmrzlinu, alebo radšej šmolkovú. Vzhľadom na to, aké peklo to v roku 1520 (!) muselo byť, mi tam fakt chýbalo také to klasické džungľové šialenstvo. Inak som si to síce perfektne užil a kresba (u nás doteraz neznámeho) Francúza Philippea Xaviera je úžasná. No mám pocit, že ešte nadšenejšie pocity sa dostavia v druhej polovici (dokončení) príbehu. Inak je to taký klasický (samozrejme v dobrom) Vybíral: úžasne nakreslený, slušne napísaný, troška erotiky, veľa násilia a k tomu tona histórie (či skôr tona mystifikačnej histórie).

Pre mňa klasický Dan Slott: aj by som sa naňho hneval, ale nemôžem. On tvorí tak, že sa občas zdá, že je strašne povrchný, v podstate až, ehm, hlúpy. A jednoduchý. Ale keď sa nad tým zamyslíte, uvedomíte si, že to v skutočnosti má hlavu a pätu. Napr. sa tu objavuje Anti-Venom. Na prvé vypočutie je to neskutočná blbosť. Ale ono vytvoriť „čističa zlej krvi“ vlastne vôbec nie je zlý nápad. Dokonca naopak. No a taká je celá Smrt na sto způsobů: je plná ako keby až detských nápadov, ale napokon si uvedomíte, že to prekvapivo celkom funguje a že i psychológia klaďasov, záporákov a antagonistov je plus-mínus uveriteľná a akceptovateľná. Nejeden raz Slottova práca pôsobí len ako pohodlný remake starších udalostí (Green Goblin nabratý vlastným klzákom), no keď to čakáte najmenej, s prekvapením zistíte, že to rafinovane smerovalo k niečomu inému, novému. A hoci Spidey za desaťročia povedal tisíce hlášok, Slottovi sa nejakým zázrakom skoro vždy podarí vymyslieť nejakú novú a úprimne vtipnú. Najlepší je pre mňa z tohto albumu každopádne krátky príbeh z pera hosťujúceho Marka Waida (Amazing Spider-Man: Rodinný podnik, Království tvé) nazvaný Pátá fáze. Disponuje fantasticky špecifickou, „digitálnou“ kresbou rodáka z Bosny a Hercegoviny (!) Adiho Granova (viď. podobne nezameniteľne nakreslený Iron Man: Extremis). Bonusy tvorí tradične nezáživný rozhovor „Spotlight“ a 6 strán obálok (vrátane Alexa Rossa).

Asi som v menšine, ale mne sa páči nápad poňať Vranu ako voľnú sériu, kde sú jednotlivé príbehy uzavreté a v každom vrana zo sveta mŕtvych vráti inú nevinnú obeť beštiálneho zločinu, ktorá následne vyráža na krutú, zaslúženú cestu pomsty. Faktom každopádne je, že ak vedľa seba postavíme Vranu, Soumrak bohů a Mrtvú dobu, tak posledná menovaná slečna sa mi páčila najmenej. Dej je riedky a dá sa prečítať v podstate za pár desiatok minút. Samozrejme to, že je niečo krátke, ešte neznamená, že je to zlé. Problém je, že scenár je poňatý divne, nezrozumiteľne a chaoticky. Priznám sa, že ani po druhom prečítaní mi všetko nedocvaklo, hoci je to fakt komorný príbeh s pár postavami. Páčila sa mi čierno-biela, extravagantne neortodoxná a psychedelicko-snová, ba až undergroundová, neprehľadná a špinavá (v dobrom) kresba Bulhara Alexa Maleeva (Batman: Hřbitovní směna, Temný rytíř: Proměny). James O´Barr, legendárny tvorca kultovej jednotky, sa na Mrtvé dobe podieľal iba ako autor námetu. Komiks mal byť predlohou pre filmovú druhú Vranu, napokon ale nebol použitý. Scenár napísal Angličan John Wagner (omnibusy Star Wars a Vetřelci). Chcel som dať 3*, ale ono to na ne v mojich očiach nemá; viac ako plnohodnotné, dokončené dielo mi to pripadalo skôr len ako ukážka firme, ktorá si komiks objednala. Ako ukážka, ktorá má k hotovému štádiu ďaleko, ale firma si vyžiadala ukážku, aby vedela, za čo si platí.

Bože, to čo bolo? Vôbec netuším, čo si mám myslieť. Dúfal som, že druhé čítanie to vylepší, ale nielenže som tomu stále nerozumel, ale absolútne som rezignoval (na všetko). WW: Ztracený ráj je prehustený komiks. Kresbou, i textom. Kresba je monumentálna a úžasne detailná, takže to by nevadilo, skôr naopak. Ale ten scenár... Jedným slovom: ach! Pozostáva z dvoch príbehov, ktoré spolu vlastne nijak nesúvisia. V jednom zavíta vojna do Gothamu a v druhom na rodný ostrov našej obľúbenej Amazonky. A ja fakt netuším, či je horší prvý, alebo druhý. Keď je nezáživný Batman (Batman!), tak to chce fakt veľký „talent“. Pritom zmixovanie Gothamu a gréckej mytológie je úžasný nápad, ale uchopené je to za zlý koniec. V deji som sa strácal a i atraktívne postavy (Joker, Harley Quinn...) sú úplne zle spracované. Wonder Women pôsobí ako vedľajšia postava (+ blbka). Na námete a scenári pracovalo päť osôb a je to poznať. Ja vlastne ani poriadne neviem, čo sa tam dialo (a to bol jedným z autorov J.M. DeMatteis, autor kultovky Kravenův poslední lov). Nečudujem sa, že pre mnohých je napokon najzaujímavejšie bonusové retro z r. 1984. Nie snáď, že by to bol zázrak, ale jednak sa aspoň na nič nehrá a jednak je zaujímavé v zmysle, že vidíme, ako komplikovane sa niektoré postavy v priebehu desaťročí vyvíjali, menili a hľadali svoje miesto pod slnkom (v tomto prípade Wonder Girl alias Donna Troy). K tomu 8-stranová galéria obálok.

Hoci je Kruh zdanlivo jednoduchý, priamočiary a sympaticky krátky (prehnane povedané sú retro bonusy na konci dlhšie, než samotný Kruh), budete sa v ňom strácať. Ak boli Amazonky Athénou vykázané z Themysciry, prečo tam zostala kráľovná? Musela? Bol to trest? Ak trest, prečo bol zoslaný aj na uväznené členky Kruhu? Prečo sa chceli náckovia vylodiť na ostrove a všetko tam vyvraždiť, keď (ako sami neskôr priznajú) disponovali informáciou, že na ostrove nikto nie je? Čo myslela Alkyoné tým, keď kráľovnej povedala, že by sa Diana mala dozvedieť pravdu? Prečo to pred ňou tajila? Veď sa ju snažil behom desaťročí zabiť kde-kto, tak v čom toto bolo iné, až na ten detail, že sa o to pokúsili samotné Amazonky? Ako je možné, že sa Diana počas svojho pobytu na ostrove o Kruhu nikdy nedozvedela? To jej o jeho existencii za desaťročia nikto nepovedal? Ako je možné, že väzenia nenašla? Veď musela mať ostrov pobehaný zľava-sprava už ako dieťa. Ako je možné, že sa amazonská superbojovníčka nedokáže dostať z väzenia pozostávajúceho z jedných dvier (!), ale radoví náckovia bez superschopností áno? Je pekné, že sa WW snaží odlíšiť od „teroristu“ Batmana. Na rozdiel do neho je diplomatka. Avšak v praxi to vyzerá tak, že protivníkov zmláti ako žito a potom ich nechá ponižujúco bozkávať svoje laso (ehm). K (údajnej) šokujúcej kontroverznosti by som bol zdržanlivý. Síce vidíme „narodenie“ malej Diany (čo nie je zlý nápad) a áno, veci s tým súvisiace sú občas poburujúce (vražda žien prejavujúcich materinské city, ochota zabiť novorodenca). Inak ale nemáme dočinenia s ničím, čo by zásadným spôsobom prepisovalo kánon. Pár vecí je klišéovitých, ďalšie sú príprava pôdy do budúcna (utopeniu hlavnej záporáčky neuverí ani dieťa). Kresba je fajn, ale o čo viac sa ilustrátori Terry Dodson (spider-manovky Dolů mezi mrtvé alebo Zlo v lidských srdcích) a Ron Randall (Bažináč) sústredili na zadok WW v obtiahnutých nohavičkách, o to viac flákali všetko ostatné (ľudia nemajú na nohách prsty, raz Dianu držia za obe ruky a chystajú sa ju roztrhnúť a hneď na ďalšom paneli ju za končatiny nikto nedrží). Je to zvláštne, ale napriek tomu sa mi Kruh celkom páčil. Po prvom prečítaní som dokonca uvažoval nad 4*. Bleskovo ma to však prešlo, keďže scenár je fakt mizerný. Scenáristka Gail Simone (Tony Stark – Iron Man: 3: Válka říší) zostala stáť v strede cesty. Démýtizácia Amazoniek bola super. Páčilo sa mi, ako rozobrala fakt, že Amazonky nemôžu mať deti. Ale ako rýchlo Gail k tejto myšlienke prišla, tak rýchlo ju aj opustila. Snažila sa o niečo, čo tu (azda) nebolo, ale potom sa toho zľakla (rezignovala?) a utiekla k „náckovia sa na pláži bijú s obrnenými gorilami“. Opice sú síce super, ale tu už som sa predsa len v duchu pýtal, či na podobné zverstvá predsa len už nie som starý.

Na prvý raz trochu sklamanie (najmä po ambicióznych prirovnaniach k Watchmen Alana Moorea), ale po druhom prečítaní musím uznať, že je to fakt vydarený, skvele napísaný komiks, kde nič nie je navyše a akčné scény nie sú v skutočnosti až také samoúčelné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Napokon prirovnanie k Mooreovej klasike nie je až tak od veci; démýtizácia superhrdinov je v oboch príbehoch spracovaná inak, ale zakaždým kvalitne, aj keď samozrejme Moore je Moore. Akcie je každopádne (našťastie) málo. Namiesto nej komiks vsádza na vzťahy a vyšetrovanie vraždy. Žiadne záchrany sveta, ani vesmíru. „Iba“ vražda nevinnej ženy. Scenárista si vybral prekvapivo skôr menej známe, miestami až vyložene neznáme (u nás) postavy. Legendy Wonder Woman, Superman a Batman sa stiahli do ústrania, miestami až do camea. Čo bolo ostatne asi jediné možné rozhodnutie, keďže ak by to mal celé od začiatku vyšetrovať najlepší detektív na svete, mal by to vyšetrené do dvoch minút a potom by s Robinom skočil na kávu. Bola by to samovražda, nebyť jednej veci. Nebyť toho, že scenár je veľmi osobný a psychologicky dobre spracovaný. I z treťotriedneho chlapíka, ktorý sa vie naťahovať (ehm), sa mu darí spraviť kvalitnú postavu, do ktorej (elastickej) kože sa vieme ľahko vcítiť. Na prvé čítanie je to komplikované, ale pri druhom už mi do seba zapadávali veci, ktoré mi pri prvom utiekli. Okrem prekvapivo náročného scenára oceňujem samozrejme ešte kresbu Ragsa Moralesa a skoro 50 strán (!) bonusov. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-krize-identity-komiks

Toto nie je „len“ 100%-ný návrat do detstva. Toto je plnohodnotný (komiksový) dobrodružný román pre mládež (a dospelákov, ktorí nezabudli, aké je to, so zatajeným dychom listovať stranami nového komiksu). Román pozostáva z 12 kapitol a všetko spolu súvisí. Jeden z najlegendárnejších disneyovských komiksových tvorcov Don Rosa sa rozhodol pre epické vyrozprávanie Držgrošových peripetií od detstva po dôchodok, kedy už sa zdá, že hlavnému hrdinovi niet pomoci. Alebo skôr antagonistovi? Keď sa to tak vezme, strýko Držgroš je záporná postava, ktorá pre majetky neváha urobiť čokoľvek, vrátane vyhnania najbližších. Čím všetkým si musí káčerovi preskákať, aby sa z neho stal zahorknutý cynik, odsúdeniahodný mrzút a zatrpknutý frfloš, ktorý si pre jeden cent nechá vŕtať koleno? Bol na Divokom západe, splavoval Mississippi, pochádza zo Škótska, dobre ho poznajú ako v Afrike, tak v Austrálii a behom jedinej strany stihne navštíviť Karibik, Južnú Ameriku a Áziu. Ako jednotlivé kapitoly pribúdajú, sa mozaika skladá do kompaktného celku a na konci máme puzzle, aké poznáme z detských liet (Donald, megatrezor pardon kancelárska budova, Mladí svišti). Je to hravé, vynaliezavo napísané, plné vtipných hlášok a fantasticky nakreslené. Rosa vkladá výborné gagy do úzadia, kam povrchní čitatelia nepozerajú (vták zo zeme vyťahuje dážďovku a za jeho chrbtom číha druhá dážďovka s oklincovaným kyjakom). Inokedy nás ohúri prvkom, ktorý je vskutku rozkošný (keď sú postavy dole hlavou, aj text v bubline je dole hlavou). Na prvý raz nemáte šancu všetko pochytať, verte mi. Rosa je ako autor absolútne na svojom mieste, viď. vysvetlenie Držgrošovej superschopnosti plávať v minciach. Páčilo sa mi vyvrátenie (pseudo)axiómy o šťastnej minci; Držgroš si všetko tvrdo odmakal, nemal dôvod spoliehať sa na mystické blbosti. Vyzdvihnúť musím decentné a pritom krásne spracované úmrtia rodičov. Úplne šialené (v dobrom) sú bohaté bonusy. Nielenže kniha obsahuje Donove dvojstranové úvodné slovo, ale každej (!) kapitole predchádza textový bonus, v ktorom nás zasvätí do vzniku tej-ktorej kapitoly a poukáže na drobnosti, ktoré by mohli ujsť našej pozornosti. Tieto bonusy sú okrem samotných textov prepchaté nádhernými, farbami hýriacimi obálkami, storyboardami a dobovými fotkami (napr. archívna pohľadnica z 19. storočia s hradom, o ktorom sa fanúšikovia domnievajú, že stál ako predloha pre Rosu počas kreslenia škótskeho hradu klanu McDuckovcov). Obsah obsahuje aj originálne názvy a hlavička s úpätím sú taktiež pekne spracované. Nechýba pevná väzba z na dotyk zaujímavého materiálu.

Dr. Strange na gynde pardon na Grynde. Po rune od Aarona a Catesa bolo otázne, či čáryfukove univerzum nie je vyčerpané. Má vôbec slávny mág ešte čo ponúknuť svojim fanúšikom? Ľudia v Marvele si také „hlúpe“ otázky nekládli a nový run (tentokrát od Marka Waida) uviedli na trh ešte v rovnakom roku, ako končil Aaronov/Catesov (t.j. 2018). Strange sa tentoraz dostáva do vesmíru. To je svieže. Aby našiel mágiu, ktorá už na Zemi nie je resp. je vyčerpaná. To už, pravda, svieže nie je, pretože o to isté šlo aj v predchádzajúcej sérii. Napriek istému sklamaniu z „kopírovania“ si to 4* ako-tak zaslúži. Strange je stále skvelá postava a v hlbinách vesmíru, musiac sa pozviechať a spoľahnúť plus-mínus iba sám na seba, získava jeho charakter nezlomenejšieho ducha. Už mi to síce nepripadalo až také hravé, ako Aaronov run, ale koncový zvrat slušne navnadil. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-doctor-strange-nejvyssi-carodej-1-napric-vesmirem

„Peníze nejsou všechno.“ Tradičná vybíralovská krása. Kvalitný, decentne voňavý papier, tvrdá väzba a veľké rozmery, pri ktorých ukážkovo vynikne samozrejme nádherná kresba. Čo sa týka scenára, kedysi ma tieto westernové záležitosti nelákali, ale asi starnem alebo si Josef Vybíral vyberá (ehm) fakt samé bomby, ale už sa mi páčia. Možno by som mohol skritizovať priveľa postáv, ale neurobím to, lebo som si istý, že to v druhej knihe dostane všetko zmysel. Len nechápem, prečo je jedna postava kópiou (Suchetovho) Poirota (asi len blbinka od ilustrátora?).

Kravenův poslední lov (1989) sa trošililinku preceňuje, ale do zoznamu 50. najvýznamnejších spider-manoviek by sa prebojoval. Preto som sa tešil na Kravenův první lov. Naivne som čakal prequel venovaný tejto vynikajúcej postave (aj keď zo Spajdyho „loveckých“ nepriateľov mám od detských liet predsa len o pazúr radšej Pumu). Až potom som sa dozvedel, že príbeh vyšiel v rámci Slottovho runu Svítá nový den. Ono je na jednej strane pekné, že sa postupne (i vďaka UKK, viď. dvojdielny Pavoučí ostrov) kompletizuje Slottova práca na Steňolezovi, ale keďže ma nikdy naplno nechytila, vnímam to ako Pyrrhovo víťazstvo. Pre tento konkrétny komiks to znamená, že názov je podvod, keďže žiadny Kraven tu nevystupuje. Dvojnásobne nejde o prequel. Ďalšou zlou správou je, že aj kebyže dám všetky doterajšie námietky bokom, z celkových cca 150 strán, ktoré komiks má, je slečne Kravenovej venovaných len biednych cca 70 (!). A aj to málo na mňa pravdupovediac pôsobilo ako remake (vrátane Vermina). Nevraviac o tom, že to nemá koniec. Je to len klasický marvelácky úvod do témy a predstavenie postáv, ktoré sa zjavne mienia v budúcnosti vracať a vracať... a vracať. Oproti celistvému a uzatvorenému Kravenůvmu poslednímu lovu je to fakt niekde úplne inde, sorry. Zvyšok tvoria príbehy s Petrovým nudným spolubývajúcim (policajtom Vinom Gonzalezom) a ešte nudnejšou Jackpot. Odhalíme jej pravú identitu, čo je však vec, ktorá ma nikdy nezaujímala. Našťastie situáciu zachraňuje koniec. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som to so Slottom nevzdal napriek tomu, že si na tento druh príbehov pripadám starý: akonáhle to s ním začnem vzdávať, napíše niečo, čo ma zaskočí a prekvapí a idem ďalej (je pravdou, že Slott v tejto knihe napísal len minimum, ja teraz každopádne hovorím o rune ako celku). Scenár obsahuje viacero zábavných vecí („O 15 sekúnd neskôr“) a oceňujem, že Spajdy je nahláškovaný a jeho hlášky sú tentokrát vtipné (čo priznajme si nie vždy býva samozrejmosť). Inokedy je to ale naopak zarážajúco odlfáknuté. Vinovi fakt ako vysvetlenie stačilo, že mu Spider-Man do bytu narafičil kostým? Ani na sekundu mu nenapadlo, že s tým má niečo jeho spolubývajúci, náhodou istý pán Peter Parker? Zarazilo ma i to, že Spider-Man polícii povie, že Vinov spolubývajúci je Spider-Man a nič z tohto šokujúceho zvratu nie je vyvodené (správne, maskovaný Peter povie Vinovimu šéfovi, že on, Peter Parker, je Spider-Man). Bonusy potešia (úvodné slovo, 2-stranový rodostrom Kravenovcov a 3-stranový text zasväcujúci nás do histórie tohto šialeného, smrteľne nebezpečného rodinného klanu).

Tak toto ma bavilo! Tie 4* síce nie sú úplne čisté, ale 3 by boli málo. Banner je mŕtvy. Tým pádom je mŕtvy aj Hulk. Alebo nie? Alebo nie. Banner ako tulák v utajení putuje krajinou, nikto ho nepozná a primotáva sa do problémov, v ktorých musí oťaže prebrať Hulk, ak chce Banner prežiť. A on prežiť chce. Spočiatku to vyzerá ako nesúvislá komiksová „zbierka poviedok“, ale čím bližšie sme k finále, tým viac zisťujeme, že scenárista Al Ewing to s nami myslí dobre a má to viac prešpekulované, než sa na začiatku zdalo. Skvelé je, že príbehy sú pomerne komorné a v rámci možností civilné. Paradoxne, súboje s monštrami sú z celého komiksu napokon tým najmenej zaujímavým (našťastie je ich málo). Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-immortal-hulk-1-nebo-je-obojim-komiks

Hoci komiks (ako ostatne všetky zo série Klasické komiksy Marko Čermáka vydavateľstva Václav Vávra) obsahuje úvodné slovo, z nejakého dôvodu je v ňom všeličo, len nie technické fakty. Takže vám ich poviem ja. Walitaka (áno, TEN Walitaka, nie TÁ Walitaka) bol prvý raz publikovaný na pokračovanie v kultovej Kometě v rokoch 1990/91. V roku 1995 vyšiel súhrnne v časopise Bobří stopou č. 10 a napokon, prekvapivo s temer rovnakou obálkou, v roku 2013 u spomínaného Vávru. Hoci mám od detstva rád „táborové“ komiksy a zvyknem im vďaka nostalgii čo-to odpustiť, Walitaka ma príliš nebavil. Jednak sa toho v scenári Jiřího Macka zas až tak veľa nedeje (jeho Rower Hogan ma bavil predsa len viac), jednak postavy nie sú príliš zaujímavé (ani ústredný Walitaka, ostatní sú potom vyložene neviditeľní resp. nedá sa orientovať v tom, kto je kto), jednak pôsobí divne nedokončene (pochopil som to správne, že zlý opilec chcel neskôr nalákať do svojho domu jedného z chlapcov a tam mu urobiť bohviečo, alebo šlo o inú postavu, ktorá len podobne vyzerala?), jednak ma po výtvarnej stránke neohúril (najviac sa mi páčilo až finálne splavovanie rieky, hoci i snežné táborenie bolo fajn), jednak obsahoval síce chvályhodné, ale zároveň zdĺhavé a teda nudné textovo-vizuálne tematické návody (napr. o stavbe indiánskej sauny alebo týpí), jednak si to scenárista miestami prehnane uľahčil (zásadné udalosti sú napísané v jednej vete namiesto toho, aby nám boli ukázané konkrétne scény, ktoré k tomu viedli) a jednak som už dávno neuvidel komiks s tak chaotickou štruktúrou. Umiestnenie niektorých bublín je nepochopiteľné a rušivé. Neviete, čo máte čítať ako prvé. Občas sa dokonca stane, že sa postava niečo spýta a nie je jej odpovedané. Prípadne logicky čakáte, že na nasledujúcom paneli sa bude riešiť problém nedokončený na predchádzajúcom a ono nie. Alebo som nevedel, ktorý panel nadväzuje na predchádzajúci. Skúsil som viacero variant, ale napokon som dospel k záveru, že naň nenadväzuje žiadny (!). Miestami mi to pripadalo až tak, že sa tvorcom zapatrošila stránka na zem, nevšimli si to a takto to pustili do tlače. Inak je to ale pekný a dôstojný komiks, ktorý je určite pre mnohých legendárny a ja im to určite nemienim brať, tobôž nie vyhovárať. Len, ja proste medzi nich nepatrím. Osobne ma najviac potešilo zrejme to, že sa nevenuje (predsa len obohranej) skautskej mytológii, ale indiánskej. Nie som si istý, do akej miery autori majú čisté svedomie, lebo toto naozaj je z nemalej miery kópia Foglarových Chlapcov od Bobrej rieky. Jasné, v tých časoch bol tento druh komiksov na jedno brdo, ale tentokrát to udiera do očí viac (dospelý muž vedie mestských chlapcov do lona prírody, kde ich učí morálnym a praktickým zásadám).

Tento komiks sa na nič hrá. Netvrdím, že ostatné conanovky áno. To by bolo rúhanie pardon cromovanie, obviniť ich z čohosi tak nemiestneho. Poklad kešatský si každopádne ide skutočne za nosom. Nekomplikuje to vedľajšími dejovými odbočkami, ani nudnými, nedajbože otravnými postavami. Scenárista Gerry Duggan (Doctor Strange 2: Poslední dny magie) predstavuje hrozivého súpera: jašterieho čarodejníka Koga-Tuna. Scenár je poctivou, mäsitou conanovskou šťavnacinou, ktorá nemôže sklamať asi žiadneho fanúšika ozruty, ktorú si nekúpite výmenou za kráľovskú korunu, lebo vie, že korunu si treba zaslúžiť. Chcel by som CC jemne skritizovať za to, že vizuálne sériu neodlíšilo od inej, aktuálne taktiež v CC vydávanej conanovskej série, ktorú pomáhal štartovať Jason Aaron a ktorá v origináli vychádzala pod názvom Conan the Barbarian (táto patrí pod Savage Sword of Conan). Keď obe série postavíte vedľa seba, vyzerajú ako súčasť jednej. Dokonca chrbty majú rovnaký spôsob číslovania: číslo je vyrazené na meči. Takže keď vedľa seba postavíte Život a smrt barbara Conana 1 a Poklad kešatský, tak máte vedľa seba dve jednotky. Prečo jedna séria nemohla mať čísla na meči a druhá na sekere? Nehovoriac o červenom nápise na hnedom podklade, ktorý je takmer nečitateľný. Ale to nie je ani tak kritika, ako skôr dôkaz toho, že CC svoju prácu odvádza tak špičkovo, že sa dajú kritizovať naozaj len takéto drobnosti. Spomenúť musím úžasne neotesanú kresbu Rona Garneyho (Muži hněvu, Spider-Man: Zpátky v černé). Ponorte sa do príbehu, v ktorom zistíte, že niekedy nie je pokladom zlato, ale to, čo nájdeme ukryté vo svojom srdci. To, o existencii čoho sme dovtedy nemali ani len tušenia.

Straczynského run bol jednou z najlepších vecí, aká Spider-Mana stretla. Koniec bol síce mdlý, ale pozitíva prevládali. Po Straczynskom prebral sériu Dan Slott. Snažil som sa mu prísť na chuť, no uvedomil som si, že som už na podobné veci starý. Preto ma prekvapilo, že sa mi Petr Parker: Paparazzi páčil, aj keď až na 4* to predsa len nie je. Zápletka vychádza z logického východiskového bodu, že bola len otázka času, kedy sa z „normálneho“ fotografa (vzhľadom na jeho „akrobatické“ schopnosti) stane paparazzi. Tento motív umožnil Slottovi klásť otázky o morálke, (žurnalistickej) zodpovednosti za cudzie životy a o tom, kde sa končí novinárčina a začína sa „kanibalizmus“. Samozrejme, netreba od toho čakať špičkový novinársky triler á la Sydney Pollack, stále je to „len“ Spider-Man (odpusť, Spajdy). Som skeptický voči vymýšľaniu nových záporákov v dlhé desaťročia vydávaných sériách, každopádne musím uznať, že tu sa to podarilo. Paper Doll je niečo z Aktov X a čosi z japonskej úchylnej hororovej mangy. Jej jedinečné superschopnosti umožnili ilustrátorovi Marcosovi Martínovi (Doctor Strange: Přísaha, Robin: Rok jedna) vizuálne sa odviazať. Je to tragická, skvelá postava. Preto zamrzí, že sa s tým Slott (okrem krátkej scény s rodičmi) po psychologickej stránke nepohral dôstojnejšie a zostal povrchný. To len dokazuje, že má talent na vymýšľanie „hovadín“ (v dobrom), ale buď nevie, alebo nechce „poriadne“ ich spracovať. Ide mu v prvom aj druhom rade len o show. Pavúka hore za to, že vrátil Sieťomila ku komornej zápletke (o to viac do očí udiera nudný pseudo bombastický úvod). Bohužiaľ, prítomný je tiež dvojdiel o extrémne nezáživnom Bare bez mena. Všetci treťotriedni zlosynovia, u ktorých si neviete spomenúť na ich prezývky, fakt nie sú niečo, z čoho by som padal na zadok. Detto všetky tie stávky naokolo, tie mi pripadajú s prepáčením hlúpe. To, čo Dan Slott ustál na slušnej úrovni, napokon paradoxne úspešne pochoval Bob Gale (áno, scenárista filmovej trilógie Návrat do budúcnosti). Bonusy: 4-stranový, vcelku banálny rozhovor so Slottom.

„Věděl, že se blíží konec. Vždycky všechno veděl.“ Výsek vyžadujúci znalosť začiatku a konca. Toto je stred. Začiatok sú udalosti vedúce k tragickému predčasnému úmrtiu statočného policajného kapitána Stacyho, otca Petrovej priateľky Gwen. Koniec je jej smrť. U nás to rozkúskovane vyšlo v UKK: The Amazing Spider-Man: Smrt Stacyových, v Comisových legendách II: The Amazing Spider-Man (kniha 06) a v KVS: Smrt Gwen Stacyové. Udalosti patria k tomu najzásadnejšiemu, čo v Spideyho univerze kedy vyliezlo z pavučiny, takže fanúšik to určite pozná. Hoci Spider-Mana zbožňujem od detstva, keď mi ho kupovali rodičia, komiksy s oboma úmrtiami považujem za priemerné. Samotné úmrtie sa zapísali do Sieťomilových aná...dejín, ale všetka tá omáčka okolo ma vždy nudila. Takže nečudo, že sa mi z „trilógie“ najviac páči „stred“ alias Smrt a osud (v ktorom je Gwen ešte živá a spamätáva sa zo smrti otca). Je v ňom povinná akcia, aby boli spokojní akčnejšie naladení pavúkovi fanúšikovia, hlavne sa tu ale nachádzajú vzťahy a dialógy a nad všetkým sa vznáša sympatická civilná atmosféra zmaru a smútku, ktorá na človeka doľahne, keď mu zomrie niekto blízky. Nie je to zbytočne naťahované (len tri zošity). Lee Weeks je skôr ilustrátor, než scenárista, ale v tomto prípade zvládol oboje. Šikovne si uvedomil šokujúcu vec: napriek tomu, že kapitánovo úmrtie je kánonicky zásadné, celé desaťročia (!) sa nenašiel nikto, kto by sa venoval jeho dôsledkom. A tak to urobil on. Áno, jeho Smrt a osud z rokov 2000/01 nadväzuje na udalosti zo 70. rokov. Odohráva sa niekoľko dní resp. týždňov po ňom. Nerozumiem, prečo je súčasťou tejto knihy aj Džentlmenská dohoda z pera Brucea Jonesa (okrem toho, že scenár previedol do bubliniek práve Weeks). Dej totiž nemá s predchádzajúcim nič spoločné. Našťastie, Džentlmenská dohoda patrí do mojej obľúbenej spider-manovskej série Pavučina (viď. Odstupné z Crew č. 29 z r. 2011 a KVS: Pavučina) vyznačujúcej sa geniálne jednoduchým nápadom: Spider-Man v týchto príbehoch vystupuje len ako vedľajšia postava, niekedy dokonca ani to nie. Napriek tomu sa okolo neho vždy „nejako“ jednotlivé (uzavreté) príbehy obtierajú. Tento je taký dobrý, že kvalitou jemne zatieňuje prvú polovicu tejto komiksovej knihy. Obidva príbehy sú pekne nakreslené. U Džentlmenskej dohody navyše vyzdvihujem inkerstvo Jimmyho Palmottiho (Jonah Hex, Hory mají oči). Weeks ako ilustrátor sa vyhral s celostranovými „skenmi“ Daily Bugle („Môžu superhrdinské bitky za nízke ceny newyorských realít?“). Možno by som vizuálnej stránke vytkol, že pôsobí „moderne“, ako súčasný komiks, pritom sa odohráva v 70. rokoch. Keď som si následne znova zalistoval komiksom Smrt Stacyových, tak som síce spätne (d)ocenil, ako Weeks nadviazal na výtvarný štýl sedemdesiatkového dua Roomita Sr./Kane, ale aj tak sa s tým podľa mňa mohol vyhrať viac retro. Vcelku bohaté (na KVS) bonusy: okrem tradičného úvodného slova 3-stranová galéria a toľko isto stranový text rekapitulujúci Weeksovu kariéru. 3,5*

Klasika, kult a legenda s podmanivou kresbou Davida Lloyda a vynikajúcim, tradične prepracovaným, dynamickým, originálnym a nepredvídateľným scenárom revolučného inteligenta Alana Moorea. Je pravdou, že V jako Vendeta ma nestrhlo až tak, ako iné jeho práce (Z pekla, Bažináč, Watchmen). Ale i tak bez debaty 4*. Mne sa páčil aj film. Anglicko vládne. Viac v mojej recenzii: https://www.fandom.sk/clanok/recenzia-v-jako-vendeta-komiks

Aj keď je horor jeden z mojich najobľúbenejších (literárnych i filmových) žánrov a hoci som Poeove texty čítal už ako malý, nikdy ma nechytili. Určite neboli zlé a ak niekto povie, že je to klasik žánru, tak má pravdu. A nie Doyle so Sherlockom, ale Poe s Dupinom ako prvý prišiel s duom v zložení geniálny detektív a pomalší pomocník. Ale z desiatok vecí, ktoré som od EAP čítal, sa mi štvorhviezdičkovo páčilo len zopár (paradoxne najviac asi básne, čo je čo povedať, keďže tento literárny smer je mi cudzí). Zo starých žánrových autorov pred EAP uprednostňujem HPL a R.E. Howarda. Naopak, komiksový ilustrátor a scenárista Richard Corben je mojou srdcovkou od chvíle, čo mi rodičia bohviekde na začiatku 90. rokov zohnali poľský KOMIKS s jeho nezameniteľným Svetom mutantov. Odvtedy som si Richardovu nezabudnuteľnú, neprehliadnuteľnú, hustú a špecificko-úchylnú kresbu zamiloval. Nápad komiksovo zadaptovať Poeove texty je super. Som výrazným spôsobom spokojný a hanbil by som sa sám pred sebou, ak by som zbierke dal menej ako 4*. Hodnotiť komiksy jednotlivo asi nemá zmysel, niektoré sú síce dlhšie, ale iné krátke a končia skôr, než sa poriadne rozbehnú (resp. práve v momente, keď sa do nich začnete dostávať). Ale ako celok je to úctyhodné, šťavnaté mäso, ktoré keď si dáte na obed, po zvyšok dňa nebudete pociťovať žiadny hlad. Poeove texty sú správne tajomné a nepredvídateľné. Stali sa dokonalým podhubím pre Corbenov jedinečný štýl, ktorý mnohým určite nevyhovuje, ale tak nech ho nečítajú, ja tiež nejem držkovú. Corben si Poeve pochmúrne a temné svety zjavne vychutnal. Nenechal sa otrocky zviazať kultovými, nejeden raz notoricky známymi predlohami, sem-tam si niečo upravil, keď sa mu to hodilo tak dačo nové pridal, občas skombinoval dva texty do jedného, inokedy mierne pozmenil záver, prípadne pridal rozprávača v podobe čarodejnice Mag (ktorá občas aj priamo vstupuje do deja a ktorú môžete poznať aj z inej jeho tvorby, napr. Bůh krys). Pochváliť musím aj Comics Centrum, ktoré knihu vybavilo prebalom, lacetkou, zasväteným a nadšeným trojstranovým úvodným slovom miesto-predsedu spoločnosti kurátorov múzea E.A. Poea v americkom Richmonde M. Thomasa Ingea, záverečným „ospravedlnením“ Václava Dorta a galériou obálok. Samozrejmosťou je perfektný, kvalitný papier. Možno by som každopádne úvodné slovo (keďže je plné spoilerov) prehodil so záverečným „ospravedlnením“.